26. augusta 2010

Les a Hostinec

Taký, aký je rozdiel medzi rodnoverím a monoteizmom, taký obrovský je aj rozdiel medzi lesom a hostincom. Sú to dva úplne diametrálne svety, riadiace sa rozdielnými zákonmi a pravidlami, a ktoré obývajú úplne odlišné druhy ľudských charakterov.

Les. Tajomný v svojej rozľahlosti. Slobodný v svojej divokosti. Bezhraničná plocha rozjímavej hĺbky. Kniežatstvo hrdých bytostí, žijúcich zákonmi prírody. Kráľovstvo nádhery a drsnosti. Cárstvo tichosti a nevinnosti...

V jeden podvečer cez hlboký les, haliaci sa do jesenného šera, prechádzala nesúrodá skupinka štyroch prestrašených pocestných. Utekali pred nastávajúcou tmou a hnevom kopiacich sa mrakov, ktoré hrozili, že ich zasypú svojim daždivým hnevom. Pocestní však mali šťastie, pred hnevom neskrotnej prírody ich zachránil blízky hostinec, žiariaci do nadchádzajúcej noci.

Maličký hostinec, usadený v nízkom údolí na okraji vysokých a strmých lesných strání, lákal pocestných navonok svojou útulnosťou a príjemnosťou. Kamenné murované základy, hrubé drevené steny, šindľová strecha, z komína sa valil hustý dym a na vývesnom štíte sa zračila v neprehliadnuteľných krikľavých farbách maľba (človek by však povedal, že do popredia vystupovala aj oveľa menej výraznejšia maľba, staršia, ale aj omnoho ponurejšia). Pocestní vošli do hostinca. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Prvý z pocestných, ktorý hľadal zábavu, bezpečie a spoločnosť jemu podobnú, podobnú stádočku oviec, si našiel miesto na prízemí vo veľkej hodovnej sieni, kde sa cítil príjemne a spokojne. V kozube praskal oheň, z ktorého sa však kúdolil štipľavý dym haliaci sieň do neprirodzenej hmly, ale prítomným to nevadilo (už dávno sa im hnusil svieži vzduch plný vône kvetov a ihličnanov). Miestnosť bola plná ľudí – nešľachetnej aristokracie, otrhancov, pijanov, obchodníkov, zlodejov, povaľačov a iných, opájajúcich sa spoločnou bratskou atmosférou a veľkým množstvom alkoholických a opojných nápojov. Vo vzduchu sa miesili výpary korenín, ópia a iných opantávajúcich vôní, ktoré halili myseľ do nereálneho sveta preludov a fatamorgán. Rozhodne tu nebolo ojedinelé vidieť pospolu opilcov a zlodejov v bratskom objatí s kazateľmi a nešľachetnou aristokraciou. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Druhý bol vyberanejších mravov, nad zberbou v hodovnej sieni len ohrnul nos a vybral sa smerom k tlstému hostinskému. Od neho sa dozvedel, že jeho bratia obchodníci sa už dávno, niekoľko dní predtým, ubytovali v najdrahšej a najväčšej izbe hore na poschodí, ďaleko od hurhaja a lomozu nízkej lúzy. Vybral sa teda s radosťou v duši za nimi, pretože svojich zaostalých súputníkov už nemohol ani vystáť. Jeho bratia obchodníci sa neopájali lacným stuchnutým vínom a netrávili čas v spoločnosti nízkej zberby (aspoň nie vtedy, keď ju nepotrebovali využiť na špinavé kšefty). Izba bola útulná, ďaleko od hluku prízemia. V kruhu svojich rodných si teda sadol do kresla, zrak upriamil na starobylé kabalistické zväzky v knižnici a všetci sa spoločne rozhovorili o obchodoch, intrigách a svojich plánoch. Všetci boli naplnení dokonalou slasťou a potešením. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Tretí z nich sa rozhodol tiež vyhľadať pokoj od hluku a preplnej siene. Ale na rozdiel od predchádzajúcich dvoch sa rozhodol usadiť v stájach, kde doslova našiel oázu pokoja a ticha. Našiel tu paholkov starajúcich sa o kone, somáre, ťavy, muly a turbanistických sektárov, ku ktorým patril aj on. Tu, v obklopení sektárov, medzi svojimi, ktorí mu boli blízki duchom, rozmýšľal náš pocestný nad svojou nenávisťou k ženám, agresívnou vierou v polmesiac a utápal sa v myšlienkach vojny a genocídy neveriacich, všetko však skrývajúc pod maskou asketizmu, humánnosti a vzdelanosti. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Štvrtý, asi najviac podivínsky samotár, sa rozhodol utiahnuť do vlhkej pivnice hostinca. Tu v tme, v obklopení kurtizán, zmyselníkov, zhýralcov a dekadentov začal spolu s ostatnými velebiť svojho temného pána, pána chaosu. Vzývajúc nečisté sily sa snažili uvaliť čiernotu a úpadok na ľudské pokolenie. Popritom si užívali pozemských radovánok, ktoré im poskytovala hojná pivnica a povoľné kurtizány. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Všetci štyria, nech boli akokoľvek rozdielny, našli svoje dokonalé a bezpečné útočisko v tomto hostinci. V ňom našiel každý svoj svet, ktorý mu dokonale vyhovoval, a ktorý by všetci radi premenili na celosvetovú realitu. Tu, v bezpečí imaginárnych a falošných múdrostí a múrov, sa cítili doma. Ale...! Raz nastane deň, keď príde búrka tak silná, že rozmočené svahy na okolí sa zosunú a pochovajú celý hostinec i s jeho obyvateľmi, a mocné blesky a hromy zvestujú návrat pravej lesnej múdrosti.

V protiklade k tomuto uzavretému svetu sa rozprestiera večný okolitý les prechádzajúci do lúk, močiarov, jazier, hôr, skalných štítov, horúcich púští a ľadových plání. Okolo tohto hostinca (maličkého, umelého sveta) sa rozprestierajú nekonečné priestory plné múdrosti, večných zákonov a pravdy.

V bylinke rastúcej na lúke, žijúcej z ranej rosy a studeného dažďa, kvitnúcej vďaka životodarnému i páliacemu Slnku, je viacej múdrosti, ako vo všetkých pseudovedeckých spisoch. V hrdom strome stojacom na vrchu kopca, týčiacom sa korunou do nebies a vnárajúcom sa koreňmi do vlhkej temnej Zeme, je viacej vyrovnanosti a harmónie, ako vo všetkých teologických pojednaniach. V divokom zvierati, mäsožravom, či bylinožravom, žijúcom podľa presných pravidiel je viac čistoty, ako vo všetkých umelých morálnych kódexoch. V nespracovanej kovovej a kamennej rude, tomto rastúcom nerastnom dedičstve, je viac krásy, ako vo všetkých mramorových katedrálách. Vo vode, v horskej bystrine, plynúcej cez jazerá, plesá a rieky do riek a oceánov, je viac hĺbky, ako vo všetkých „múdrostiach“ náboženstiev.

Táto múdrosť, prístupná pre všetkých a známa odvekov, bola však odstrčená do úzadia nereálnymi hostincovými-krčmovými „múdrosťami“. Les, a príroda celkovo, však naďalej ukrýva svoje poznanie, stačí len otvoriť oči, myseľ a srdce. Stačí len dýchať, vnímať a nebáť sa búrkových mrakov, temnoty lesa a hĺbky jazera. Vtedy človek pochopí mozaiku bytia a života, kde nejestvuje jeden dogmatický názor na svet, kde nejestvuje jeden nadradený názor na vnímanie všetkého okolo seba, ani nejestvuje vždy všade za všetkým nejaký vyšší zmysel a cieľ, pretože už len samotný život má sám osebe význam a cieľ.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára