Charles Baudelaire patrí medzi popredných básnikov, ktorí dokázali originálne vykresliť ľudské emócie, city a dobu, v ktorej sa museli žiť a tvoriť. Baudelaire žil v 19. stor. (1821-1867) v Paríži, jeho poézia napriek tomu dýcha tajomnom, melanchóliou a určitou iskrou, ktorá donúti vnímavé duše ponoriť sa hlbšie do jeho básní a v nich nájsť svoj bôľ, svoje trápenie, ale aj určité vykúpenie.
Baudelaire je niekedy priraďovaný k tzv. „prekliatym básnikom“, ale jeho tvorba je na vysokej úrovni, preto by mal patriť skôr medzi klasikov. Avšak to, čo ho zaradilo medzi prekliatych básnikov sú témy, ktorým sa vo svojich básňach venuje. Hoci žil v Paríži a jeho tvorba miestami vonia mestskou atmosférou, tak atmosféra jeho diel ľahko splynie s dušou lesa, ticha, rozjímania a pokoja. Jeho básne sú ako stvorené na čítanie na odľahlých miestach, lebo len tam sa dá vycítiť dokonalá súhra slov, tónov a obrazov, ktoré sa zrazu začnú objavovať pred ľudským zrakom.
Hoci prežil svoj život vo veľkomeste, tak neprepadol meštiackej móde. V jeho básňach sú často stredobodom bytosti na okraji spoločnosti, vydedené, avšak majúce svoju hrdosť a vznešenosť. Podobne ako Charles Dickens, aj Baudelaire prejavuje svoje sympatie k nemajetným vrstvám vtedy dvojtvárneho Paríža, avšak neskĺza k filozofii marxizmu(jedna jeho báseň nesie meno Žebrotu pobít!). Jeho filozofické zameranie by sme mohli prirovnať asi najbližšie k Arthurovi Schopenhauerovi, alebo Friedrichovi Nietzschemu (báseň Sen zvedavcův je venovaná F. N., ale je otázne či sa za iniciálkami skrýva Friedrich Nietzsche).
Témy, ktorým sa venuje vo svojich básňach, by sa dali zhrnúť nasledovne (hoci Baudelaire nepísal len o tomto): smrť, melanchólia, samota, noc, hviezdy, Satan, ženy a víno. Už len názov jeho vrcholného a legendárneho diela, Kvety zla (Les Fleurs du Mal), napovedá o ľudskom utrpení, v ktorom sa človek nachádza mimo Boha a Diabla, dobra a zla. Baudelaire osciluje medzi zbožnosťou (objaví sa len sem-tam) a vzburou voči morálke a Bohu. Dve jeho básne, Modlitba pohanova a Litanie k Satanovi, ukazujú smerovanie tohto básnika, ktorý skoro celý život prežil v biede 19. storočia.
Okrem Kvetov zla napísal ešte Parížsky spleen, s podnázvom Malé básne v próze. V oboch dielach sa venuje ľudskej duši na pokraji samoty a smútku. Ako protiváhu kresťanskej ideológie, zvečnil Baudelaire nesmrteľnú myšlienku v jednoduchom verši, ktorý dokonale vystihuje filozofiu pohanstva: „Ale či záleží na večnom zatratení tomu, čo našiel v jedinej chvíľke nekonečný pôžitok?“. Táto myšlienka je pre slobodnú a romantickú dušu tak veľmi mysticky príťažlivá, pretože vyjadruje hlboké presvedčenie a osvietenie nadpozemským svetlom, ktoré ani celá Biblia nedokázala v jednej jedinej vete vyjadriť. A to, že ide o filozofiu a presvedčenie na večnosť vzdialené kresťanskému svetonázoru, netreba ani hovoriť.
Aká veľká sila sa nachádza v tomto verši? Čo je na ňom tak neuveriteľne pravdivé a okúzľujúce? Asi jednoduchosť a pritom večná pravdivosť vesmíru. Táto pravda, ktorá bola často námetom mnohých tragických drám, kedy dve duše nemohli byť spolu a predsa nehľadiac na konvencie volili slobodu, hoci aj za nekonečnosť múk a zatratenia, je dokonalým protikladom náuky o spasení a vykúpení. Kresťan, dokonale veriaci svojej viere, sa neustále bude snažiť o spásu svojej duše, aby mohol po večnosť žiť v nebi. Oproti tomu, človek slobodný a nespútaný, volí radšej to, čo mu káže jeho srdce, hoci aj za večné muky pekelné. Tento verš a filozofia, ktorú v sebe nesie, je zobrazením len malého počtu ľudí. Kedysi tomu bolo inak, za čias starých dobrých pohanských vier bol tento cit v celej prírode.
Baudelaire je básnikom okamihu, pretože si je vedomý pominuteľnosti života a šťastia. Prečo sa teda neutieka k spáse a vykúpeniu svojej duše? Preto, lebo je mu prednejšie a hodnejšie trpieť. Trpieť za okamih, sekundu, sen. Trpieť za niečo, čo človeka napĺňa rozkošou, krásou, potešením. Môže to byť stratený okamih, spomienka, alebo duševný stav. Tento jeden okamih človeka úplne napĺňa, osvetľuje mu život, nedbá na večnosť v nebi, pretože našiel to, čo ho utešuje. Ani nekonečné muky v pekle tohto človeka nedokážu pokoriť, pretože on žil a žije stále len jedným okamihom dokonalosti.
Baudelairova poézia je plná nekonečnej inšpirácie a sily. Aj v dnešnej dobe má tento autor čo povedať, čím osloviť. Napriek tomu, že bol Francúz a žil vo veľkomeste, tak jeho duša sa dokázala vcítiť do okolia, do nočných prechádzok za hviezdnatých nocí, do ľudského utrpenia, do krás prírody, do večného kolobehu sveta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára