Schizofrénia kresťanstva

Rodnoverie a kresťanská ideológia. To je dialóg na nekonečné veky. Nechcem sa tu venovať ani Biblii, ani pokresťančovaniu, ani rozoberať vzťah rodnoverie-kresťanstvo. To, čomu sa chcem venovať je pokrytectvo, skrytá agresia a faloš kresťanskej viery aplikovanej na dnešných ľudí, ktorí ju vyznávajú. Pohanstvu všeobecne sa prisudzuje nálepka netolerancie a nenávisti voči prevládajúcej kresťanskej viere. Ale pozrime sa na opačnú stranu mince, na kresťanstvo.

Táto viera hlása lásku k blížnemu svojmu. Ak človek žije v interakcii a v tesnom pute s prírodou, tak za „blížneho“ musíme pokladať aj prírodu a živočíchy v nej (ak aj vznikne námietka, že sa pojem "blížny" vzťahuje len na človeka, tak je potrebné povedať, že v tom prípade musíme človeku zabezpečiť život v čistej a zdravej prírode, inak ho zničíme).

Tomuto vzťahu a problému: kresťanstvo-láska k prírode, sa chcem bližšie a podrobnejšie venovať, pretože ide o vzťah, ktorý je v dnešnej dobe veľmi dôležitý a mal by sa ukázať v celej svojej podstate taký, aký je. Na začiatok treba povedať, že ide o veľmi neutešený vzťah, pri ktorom trpí príroda (a s ňou aj človek) a zo strany kresťanstva a kresťanov ide o schizofrenický pohľad na svet.

Kresťania sú všeobecne pyšní na svoje kostoly, kaplnky, cintoríny a sväté miesta. Ale stačí sa len pozrieť bližšie na tieto lokality a hneď uvidíme odpadky, znečistenie a špinu. Ak aj majú svoje „sväté miesta“ čisté a krásne, tak o pár metrov je všetko znečistené a zahádzané všemožným odpadom.

Stačí sa pozrieť na cintoríny, hroby sú vyzdobené, náhrobné kamene vyleštené, trávička vytrhaná, ale... o niekoľko metrov začína peklo: umelé kvety pohádzané po zemi, plasty, sáčky, kahance, a to všetko na zemi ponechané napospas rozpadu, vetru a dažďu. Ako by už nestačilo, že masy ľudských tiel takpovediac na jednom mieste hnijú v zemi a presakujú do podzemných vôd, tak ešte treba aj okolie zahádzať špinou a odpadom.

Ďalej kostoly a kaplnky, tie voňajú „vznešenosťou a starobylosťou“ (poväčšine všetky vznikli na omnoho starších a pôvodných „pohanských“ obradných miestach), ale vonku už opäť vidíme zmes odpadu a špiny. Kresťanov ako keby zaujímalo len mať čisto na svojom malom území (veď tak isto sa starajú len o spásu svojej individuálnej duše, a na iné živočíšne formy nemyslia), a toto myslenie sa prejavuje aj v ich svetonázore mimo kostola. Kresťanské rodiny sú pyšné na svoje čisté a upravené domy a záhrady. Ale čo už je za plotom, to už je cudzie, to už ich netrápi.

Rozhodne si tieto duše neuvedomujú, že príroda je prepojená, a ak znečistíme jej časť (môže byť aj vzdialená), tak sa to nakoniec prejaví na celku. Ak aj zriadia skládku čierneho odpadu niekde ďaleko od svojho obydlia (a myslia si, že ich nikto nevidí, a že to vlastne ani neexistuje, pretože to nie je na ich vlastnom pozemku), tak skôr či neskôr sa to každému človeku vypomstí (forma nákazy, rozmnoženie hlodavcov, znečistenie pôdy, vody, ovzdušia).

Čo je ale najviac zarážajúce je fakt, že pri ich pútnych miestach (myslím kríže postavené na odľahlejších miestach v blízkosti panenskej prírody) je navidomoči vidno ako lipnú na čistote svojho „svätého kríža“, ktorý je vyzdobený všemožnými nepotrebnými umelými vecami, ktoré samozrejme neodnesú po opotrebovaní do najbližšieho kontajnera, ale to všetko „pekne-krásne ukryjú“ niekam, kde to nebude vidieť (asi si myslia, že to zmizne), najlepšie do krovia trniek, alebo šípok. Veď tam človek nechodí, čiže tam to tak skoro nik nenájde. Ale čo tie chúdence, svine divé a iné živočíchy, ktoré v týchto porastoch hľadajú potravu a úkryt? Čo ony?

Takéto zmýšľanie (zahodím, zmizne to) nie je ojedinelé, vyskytuje sa u veľkého množstva ľudí. Nestačí im ani dohovoriť, či vyčistiť dané miesto, pretože niektorí ľudia sú nechápaví, zblbnutí a nenávistní. Jeden z nich mi raz vysvetľoval, že odpad sa nesmie do prírody vyhadzovať počas Veľkej Noci, ale potom je to už normálne, potom sa to už môže.

Stačí sa len pozornejšie pozrieť po okolí a človek uvidí to schizofrenické správanie väčšiny ľudí. Jedno miesto čisté a uhladené (asi preto, že je „sväté“), no o pár metrov v tráve a poraste môžeme vidieť dohorené kahance, umelé kvety, porozbíjané sklo a iné haraburdie (toto miesto už asi sväté nie je).

Tento svetonázor je v dnešnej dobe veľkého znečisťovania okolia veľmi škodlivý. Ak si človek (nielen ako indivíduum, ale ako väčší celok, napr. dedina, mesto, štát, cirkev, ľudstvo) neuvedomí zločinnosť svojho správania, tak s panenskou prírodou bude asi nadobro koniec. Namiesto nej nastúpi mozaika všemožného umelého odpadu vytŕčajúceho z trávy a zo zeme. Človek už nebude môcť rozjímať v čistote zelene, pretože všade naňho budú doliehať pestrofarebné umelé výrobky.

A na koniec, každý tvor je zodpovedný za svoje konanie, za svoj život, za svoje činy. To je sloboda. Ak by ľudia chápali, čo je to sloboda, správali by sa inak. Ale majú pokrútený obraz o slobode. Sloboda nie je možnosť robiť si čo človek chce, ale je to pocit zodpovednosti za svoje skutky. Len človek, ktorý takto koná je slobodný, pretože je si vedomý zodpovednosti za svoje konanie, ktoré bude mať dosah aj na jeho potomkov.

(V tomto článku nebola kladená zodpovednosť za celkové znečistenie prírody na kresťanstvo. Tento článok len poukazuje na rozpor v učení a v správaní sa tých jedincov, ktorí sa kresťanskou ideológiou riadia, a pri tom neriadia.)