Naozaj milujeme?

Žijeme vo veku pokroku, technológií, v civilizovanom svete, plnom demokracie a slobodných možností. Aspoň tak to ľuďom predkladajú mnohé masovokomunikačné prostriedky, politici, cirkev a pod. Avšak... Ako je to v skutočnosti? Naozaj sme tak veľmi odlišní (samozrejme v pozitívnom zmysle slova) od svojich predkov? Nie je to len sebaklam, ilúzia, v ktorom ľudia dnešného veku tak radi žijú? Pozrime sa na tento problém bližšie a uvidíme, že od veku pravej humanity, cti a lásky máme ďaleko (ale to je iste jasné každému pravému rodnovercovi, stačí sa len pozrieť na svoje blízke okolie).

1.) Láska k ľuďom a spoločnosti. Rodnoverie

Ľudstvo je už skoro dve tisícročia vystavené vplyvu ideológie menom kresťanstvo. Toto náboženstvo „lásky, pokroku a zjednotenia“ by malo za ten čas ukázať plody svojej práce. Avšak vôbec nie je badať, že by „civilizovalo“ národy sveta. Vôbec nie je vidno, že by sa ľudia správali lepšie, ako v dávnej „pohanskej a barbarskej“ minulosti. Nie je vidno, že by zanikli, alebo sa aspoň minimalizovali vojny, konflikty a násilnosti. Vôbec nie! Kresťanstvo v tomto zlyhalo, pretože aspoň oficiálne si to zobralo za svoj cieľ. Nie je ojedinelým prípadom, keď dochádzalo a dochádza k vojnám z náboženských dôvodov. Stačí sa pozrieť na tridsaťročnú vojnu, na križiacke výpravy, nielen do islamského sveta, ale aj na križiacke výpravy proti zvyšným „pohanským“ národom stredovekej Európy. Na „náboženstvo lásky“ doplatili svojou jedinečnosťou, odlišnosťou a hrdosťou mnohé kmene a národy, nevynímajúc Germánov, Slovanov, Baltov a i. Monoteistické náboženstvá (judaizmus, kresťanstvo a islam) sú povestné svojou brutalitou, krutosťou a nenávisťou k čomukoľvek odlišnému, „pohanskému, heretickému, kacírskemu“. V mene kríža (a polmesiaca) dochádzalo (a aj dochádza) k mnohým zločinom proti ľudskosti a genocíde. Tak ako bol zakázaný nacizmus, treba zakázať aj komunizus, kresťanstvo, islam a vlastne všetky nadnárodné ideológie, pretože v ich duchu dochádzalo, dochádza, a aj bude dochádzať k násilným činom.

Pokiaľ človek bude aj naďalej v zajatí ideológií, tak rozum, cnosť, láska a humanita nemajú šancu na úspech. Pokiaľ človek nezoberie na svoje plecia zodpovednosť za svoje činy, tak bude dochádzať aj naďalej ku konfliktom. Pretože len slobodný, cnostný a rozumný človek si dokáže uvedomiť zlo vyplývajúce z akejkoľvek ideológie (dokonca aj z dnešnej „demokracie“). Ak človek nezačne naozaj slobodne myslieť a zodpovedne konať, tak ľudstvo, príroda, spoločnosť a aj samotné indivíduum bude spieť do nukleárneho, znečisteného a krutého pekla.

Od čias „pohanských“ sa nič nezmenilo, azda len zhoršilo. Tak ako aj vtedy bola viera, filozofia a život našich otcov a matiek tým jediným správnym, tak je tomu aj dnes. Aj dnes je liekom na súčasnú situáciu návrat ku koreňom, k rodnoveriu, k predkom. Ide o jedinečný odkaz, ktorý sa monoteistické štruktúry snažili zničiť, avšak neúspešne. A prečo je práve rodnoverie („pohanstvo“) tou jedinou správnou cestou? Dôvod je jednoduchý. Pretože išlo (a ide) o prirodzenú formu svetonázoru, filozofie, viery (na rozdiel od umelých monoteistických náboženstiev), vzniknutú v lone a čistote prírody. Rodnoverie nevzniklo na ovládnutie sveta, na spásu ľudskej duše. Vzniklo z lásky k životu, prírode, svetu. Niečo také jedinečné ako rodnoverie nikdy nejestvovalo. A to z toho dôvodu, že rodnoverie nebolo jedno, ale každý národ, kmeň, každá dedina mala svoje rodnoverie, vychádzajúce z prírodných zákonov, avšak prispôsobené práve konkrétnym ľuďom a situácii (preto sú monoteistické náboženstvá také odcudzené ľuďom). Slovanské rodnoverie nebolo nadradenejšie napr. baltskému rodnoveriu. Každé rodnoverie bolo správne, či už slovanské, románske, baltské, indiánske, atď. Môže byť namietnuté, že aj vtedy sa viedli vojny. Áno, rodnoverie neznamená „zlatý vek“, pretože sa viedli vojny, avšak menšieho dosahu a rozsahu ako vojny náboženské a ideologické, ale najviac sa mu približuje.

To, prečo je rodnoverie správne je to, že vyhovuje celej palete národov a kmeňov, pretože každý národ má svoje jediné a správne rodnoverie. Pretože ide o prirodzenú formu svetonázoru a jednotlivec má možnosť cítiť svoju individuálnosť, originalitu a odlišnosť, a pritom úzku spätosť s inými národmi. Len vtedy dôjde k určitému stabilizovaniu celosvetovej situácie, ktorú narušilo kresťanstvo, kapitalizmus, imperializmus a konzumný spôsob života. Len v rodnoverí každý národ bude cítiť svoju jedinečnosť a zabudne sa na umelú ideologickú nadradenosť. V žiadnom inom svetonázore nie je taká sila a možnosť ukončiť svetové konflikty, pretože rodnoverie znamená starať sa hlavne o svoje problémy a nemiešať sa do cudzích záležitostí.

Dnešnému svetu vládne hlúposť, pokrytectvo a faloš. Stačí sa len pozrieť na súčasné kresťanské zhromaždenia vo Vatikáne, ľudia si naivne a hlúpo myslia, že pápež dokáže vyriešiť ich problémy. Alebo zraky upierajúce sa k USA, či EU, ani tieto inštitúcie nevyriešia ľudské problémy. Tak ako ich nevyriešia ani všetci politici sveta, vodcovia, kňazi či duchovní. Začať treba od seba.

2.) Láska k prírode, zvieratám a okoliu

Z každého kúta na človeka doliehajú ekologické témy. Ako každý miluje prírodu a nikto ju nešpiní, ako každý vyhlasuje, že je potrebné prírodu chrániť, atď. Ale... Situácia je iná, ľudia len rozprávajú, ale nekonajú. Naoko sú čistotní a čestní, avšak v hĺbke svojej duše sú prehnití a skazení. V dnešnej spoločnosti sa udomácnil trend malomeštiactva, falošnej láskavosti a pseudo-ekologickosti.

Príroda je oproti „pohanským“ časom zdevastovaná, zničená a zamorená. S tým musí každý súhlasiť. Keďže je dnes len málo miest na svete čistých a panenských, tak sa naskytá opodstatnená otázka: kto je za to zodpovedný? Je samozrejmé, že veľká väčšina ľudí poprie svoju zodpovednosť za znečistenie, vyhlásia sa za nevinných a zodpovednosť hodia na iných. Taký je prístup väčšiny dnešných „civilizovaných“ ľudí: odmietnuť svoju zodpovednosť, hodiť ju na iných, a tým prestanú problémy existovať.

Avšak, pravý človek berie zodpovednosť za svoje činy a za svoje konanie. Preto naozaj zodpovedný človek nesie zodpovednosť aj za dnešný stav ekologického zamorenia Zeme. Je to náš vek, naše činy, naše priestupky, ktoré uvrhli Zem do tohto katastrofického stavu. Preto je už na čase prijať zodpovednosť (nech je to akokoľvek ťažké a frustrujúce) za svoje žitie a skutky. Rozjímavý a nezaslepený človek musí vidieť už len v svojom najbližšom okolí tie zástupy „normálnych“, stádových a pokryteckých ľudí, čo drancujú a podvedome ničia všetko čisté a krásne. Uvedomelému a rozumne zmýšľajúcemu jedincovi istotne museli vyvstať v mysli nasledovné otázky: Načo ľudia chodia do prírody, keď ju znečisťujú? Ak tam chodia kvôli relaxu, zbieraniu húb, či bylín, prečo potom prírodu znečisťujú? Tieto otázky sú opodstatnené a čistého človeka musia iste napadnúť, pretože vyjadrujú schizofrenický rozpor dnešnej doby, ľudí a ideológie riadiacej mozgy miliónov ľudí.

Ruský spisovateľ, zaoberajúci sa slovanským rodnoverím a liečiteľstvom, Valerij Sineľnikov, vo svojich knihách hovorí, že ľudia sú zodpovední nielen za svoj život, ale aj za slová, ktoré používajú (podľa neho slová majú veľkú, liečivú aj ničiacu, moc, vychádzajúc zo starobylej náuky ruských volchvov-berendejov) a hlavne za skutky, ktoré konajú. Preto aj všetko konanie, správanie a skutky ľudí sú týmto poznačené. Teda, keď sa ľudia vyberú do prírody oddychovať, načerpať sily a pokoja, a pritom ju znečistia odpadmi a smetím, čo si sami priniesli, tak negatívne ovplyvnia svoj život a „pôvodný oddych“ neprinesie pozitívny náboj, ale negatívne vplyvy, ako choroby, neúspech, nešťastie a pod.

Ak sa aj ľudia vyberú na huby, či byliny, a nazbierajú utešené množstvo týchto lesných darov. Napriek tomu ak znečistia les, lúku, prírodu (deje sa to často, napr. cigaretové krabičky sú v prírode skoro samozrejmosťou), teda prinesený odpad jednoducho nechajú pohodený v prírode, tak huby a byliny, čo nazbierali nebudú v sebe niesť čistotu a silu prírody, ale budú mať v sebe tú špinu odpadu, čo ľudia odhodili v lese. Všetko sa ľuďom vracia, taký je zákon prírody. To, čo ľudia zasejú, to aj budú mať. Preto aj účinky bylín dnes strácajú na sile, to preto, lebo ľudia svojou nenávisťou a agresivitou ničia pozitívny náboj celej prírody (zakladanie čiernych skládok, odhadzovanie odpadu cestou po lese, toxické, chemické a biologické zamorenie planéty, masové hubenie živočíchov a pod.). Kedysi bolo prírodné liečiteľstvo jedinou a účinnou formou boja proti chorobám (a bolo ich aj podstatne menej), dnes tomu z logických dôvodov tak nie je, pretože je príroda zašpinená a znečistená.

3.) Láska k rodine a blízkej osobe

Doteraz sme sa venovali láske a vzťahu človeka k ľuďom, spoločnosti a prírode. Teraz sa pozrieme na lásku človeka k rodine a blízkej osobe. Tak ako boli predchádzajúce formy lásky na nízkej a prevrátenej úrovni, tak aj tento posledný druh lásky bude na rovnako zdegenerovanej úrovni (aspoň u veľkej časti ľudskej populácie, pretože sa nájdu aj výnimky, avšak tých je v porovnaní s celkovou populáciou len minimum).

Asi najmenej narušeným vzťahom v rodine je vzťah matky k jej dieťaťu, hoci s postupom času dochádza k jeho narúšaniu, ku konfliktom, kedy dochádza k vzďaľovaniu sa dospievajúceho sa dieťaťa od matky. Materinský cit a láska je našťastie najmenej narušeným vzťahom, bez ktorého je nemysliteľné vychovať zdravé a vyrovnané potomstvo.

Horšie je to už vo vzťahu otec-dieťa, a otec-matka. Nie je ojedinelé, keď má otec narušený vzťah so svojim dieťaťom, alebo so svojou ženou. Je samozrejmé, že dieťaťu je bližšia matka, ako otec. Taktiež sú muži viac náchylnejší k alkoholizmu, závislostiam, agresivite, tyranii a pod. Hoci v poslednom čase (čo je na zaplakanie) aj matky skĺzavajú k tomuto defektnému správaniu.

Vzťah dieťaťa k svojim rodičom je v poslednom čase veľmi ovplyvňovaný masovokomunikačnými prostriedkami, sektami, partiami, zlými idolmi a prevrátenou propagandou Hollywoodu. Rodina je základný kameň kmeňa, národa a spoločnosti. Ak nedôjde k stabilizovaniu a zharmonizovaniu atmosféry v rodine, tak nebude možné zabezpečiť odveký prirodzený vývoj ľudského rodu, pretože sa budú množiť defektné ľudské indivíduá, postihnuté egoizmom, pokrytectvom, sociálnymi a psychickými vadami, s homosexuálnym syndrómom a pod.

Takýto jedinci nebudú schopní zabezpečiť výchovu a zdravé, harmonické pretrvanie svojej rodiny, pretože ľudský pud smeruje k potomstvu a staraniu sa o potomkov. Ale tomu, ako rodinne a harmonicky žiť, sa nevenuje veľmi pozornosť, v kurze sú len rozvody, aféry, neviazaný sex, úpadok a degenerácia všetkého druhu.

Avšak, ak v človeku pretrvalo aspoň minimum rozumu, slušnosti a cti, tak zistí, že dnešný stav je chorý a nehodný nasledovania. Je potrebné opäť vzkriesiť dávnu a pomaly miznúcu obetavosť oboch partnerov, prosociálnosť, lásku, nehu, vernosť a zodpovednosť. Len tak je možné udržať vzťah stabilný a stály, len vtedy vznikne ideálne prostredie na výchovu potomstva. Ale v dnešnej rýchlej dobe, civilizácii bažiacej po úspechu a osobnej prestíži, je ideál obetovania druhému cudzí. V dokonalom súlade s kresťanskou vierou je dnešný egoizmus, pretože práve kresťanstvo ukotvilo v spoločnosti snahu o spásu svojej individuálnej duše. S tým súvisí individualizmus a liberalizmus. Avšak staré hodnoty prežívajú, a sem-tam sa objavia u takých mysliteľov (outsiderov, na okraji spoločnosti), akým bol nepochybne aj Charles Baudelaire, ktorý v svojich dielach oživuje nasledovnú myšlienku: „Ale či záleži na večnom zatratení tomu, čo našiel v jedinej chvíľke nekonečný pôžitok?“. Tu už nejde o egoizmus a individualizmus. Tu sa človek obetuje svojmu ideálu, myšlienke, cnosti, láske, potomstvu atď. Jednoducho, človek stavia nad svoje šťastie niečo iné ako je on sám a nezáleží mu na svojom sude.

A to je pravá láska, či už k ľuďom, prírode, alebo najbližším. Obetovanie a nehľadenie na svoju osobu. Komu už záleží na spáse, či zatratení, keď naozaj miluje, a tým jediným podstatným je pre neho niekto, alebo niečo iné? To je láska, pravá láska, bez žiarlivosti a nárokov na odmenu. A tej je v dnešnej dobe strašne málo, hoci filozofia zdravého a harmonického života je taká jednoduchá a odvekov známa: „Cti svojich Bohov, miluj svoju ženu a bráň svoju vlasť!“. Avšak ľudia si radšej vybrali tú ľahšiu cestu egoizmu, uspokojenia a lenivosti, avšak ľahká cesta vôbec neznamená správnu cestu. Ľahká cesta smeruje jedine k záhube. Chceme sa vydať na cestu k záhube, alebo radšej prehodnotiť celý doterajší spôsob života a navrátiť sa k správnej ceste lásky a zodpovednosti? Dokážeme ešte vôbec naozaj milovať? Podľa odpovedí na tieto otázky a nášho spôsobu života sa bude odvíjať nasledujúca budúcnosť ľudského rodu a celej planéty Zem.