F. Nietzsche – Zarathustra a prírodná filozofia

Hoci bol Friedrich Nietzsche pošpinený a zneuctený nacistickou Treťou ríšou (okrem iného, zneuctili aj svastiku, runové písmo, árijstvo, eugeniku a i.), tak jeho odkaz trvá a je nanajvýš aktuálny. Pre potreby nacizmu došlo k výberu z jeho diel a vznikla umelá kompilácia Vôľa k moci. Je nepopierateľné, že Nietzsche videl v živote a prírode skrytú silu, ktorá tiahla k moci, kráse a vznešenosti. Samotný Nietzsche mal však o pangermánskom šovinizme nanajvýš nízku mienku. Podobne aj jeho idea nadčloveka bola prekrútená a zneuctená nacistami. K jeho obvineniu z antisemitizmu a zaradeniu jeho filozofie do služieb nacizmu treba povedať, že Nietzsche nebol antisemita, necítil nenávisť k Židom ako ľuďom. To proti čomu sa staval, bola morová nákaza judaizmu, ktorá vytvorila kresťanstvo a spoločne spôsobili zánik mnohých vznešených kultúr. Taktiež vystupoval proti morálnemu odkazu žido-kresťanstva, proti tejto morálke staval morálku starovekej Európy, vyhlasujúc, že nikto nemá monopol na morálne hodnoty. To, čomu sa ale budeme venovať v tomto článku bude Nietzscheho najvýznamnejšia kniha Tak vravel Zarathustra, v ktorej je uchovaný odkaz ako prírodne a morálne žiť.

Nietzsche je zaraďovaný do filozofického smeru voluntarizmu (voluntas – vôľa), spolu s jeho geniálnym učiteľom Arthurom Schopenhauerom. Okrem toho je Nietzsche aj zakladateľom takého budúceho smeru ako je existencializmus, ktorému dal pevné základy. Avšak treba povedať, že jeho filozofia je poznačená aj ďalším zameraním. V celom jeho diele môžeme vybadať jeho prírodnú filozofiu, filozofiu života, velebiacu čisté a mrazivé štíty hôr i hlboké a husté lesy. Jeho filozofia je naozaj filozofiou pritakávajúcou životu.

V jeho vrcholnom epickom diele Tak vravel Zarathustra sa Nietzsche venuje len niekoľkým problémom, ktoré však spolu súvisia: kritike morálky a jej obnove, idey nadčloveka ako dediča zeme a nositeľa pravej morálky, a v neposlednom rade aj prírode, ako miestu na rozjímanie a porozumie sebe a svetu. Náš záujem bude väčšinou zameraný práve na prírodné zmýšľanie Zarathustru (avšak miestami sa nevyhneme ani nadčloveku a morálke, pretože u Nietzscheho jedno bez druhého nemôže jestvovať).

Zarathustra (filozof, génius, pustovník, jednoducho dokonalý predobraz idey nadčloveka) hneď v úvode knihy „opustil svoju domovinu i jazero svojej domoviny a odišiel do hôr. Tu sa kochal svojím duchom a svojou samotou“. Máme pred sebou ideálny predobraz rodnovereckého ducha. Na základe tohto si môžeme urobiť mienku o Friedrichovi Nietzschem, ktorý bol a stále je nepochopený, démonizovaný a zatracovaný. Avšak pravý rodnoverec nedá na reči osočovania a dá prednosť vlastnému bádaniu a názoru. Ale naspäť k Zarathustrovi, ktorý hovorí: „Zaprisahám vás, bratia moji, zostaňte verní zemi a neverte tým, čo vám rozprávajú o nadpozemských nádejach!“. Nietzsche ústami Zarathustru varuje pred klamom kresťanského náboženstva spásy (sám ich nazýva kazateľmi smrti) a hlása návrat k rodnej zemi, k jej náukám, ktoré boli zosumarizované v systéme pohanských vier starovekých národov, teda návrat k rodnoveriu. V kresťanstve vidí Nietzsche len istú rebéliu, ktorú by neskôr jej zakladateľ isto odvolal, pretože je plná rozporov a nelogickosti: „veru, priskoro zomrel onen mladý Hebrej ...a mnohým sa odvtedy stalo osudným, že zomrel príliš skoro. Poznal len slzy a clivotu Hebreja, ako aj nenávisť dobrých a spravodlivých, - ten Hebrej Ježiš: nuž sa ho zmocnila túžba po smrti ...Možno by sa bol naučil žiť, milovať zem – a k tomu milovať smiech! ...Priskoro zomrel, sám by bol odvolal svoje učenie“.

Zarathustra, ako postava, aj ako kniha, je plný epických a prírodných filozofických výrokov. V spojitosti s nadčlovekom Zarathustra hovorí: „Milujem všetkých, čo sú ako ťažké kvapky tu i tam dopadajúce z temného mračna, čo visí nad ľuďmi: zvestujú, že príde blesk, a ako zvestovatelia zahynú. ...tým bleskom je však nadčlovek.“ Zarathustra dokonale opisuje súčasnú situáciu opätovného uvedomovania si rodnoveria, kedy len kde-tu, ako dopadajúce kvapky, môžeme vidieť snahu ľudí o návrat rodnej viery, ale len tá jediná je však bleskom, čistou ideou, ktorá je tvorená pre budúcich potomkov, uvedomelejších, lepších, čistejších, jednoducho pre nadľudí (pretože dnešní ľudia musia byť prekonaní).

Zarathustra je krásnym dielom, plným čistoty, vznešenosti a múdrosti. Svojou atmosférou: „potom šiel Zarathustra ...spoliehajúc sa na cestu i jas hviezd: už si zvykol chodiť v noci a rád sa díval všetkému spiacemu do tváre.“, je protipólom voči zatuchlosti, skazenosti, dekadencii a retardácii Biblie. Od tmárstva kresťanstva a nezmyselnosti Biblie ho delí celá večnosť, veď len človek jasného a vznešeného ducha mohol napísať nasledujúce riadky, „už s vami necítim: toto mračno, ktoré vidím pod sebou, táto čierňava a ťažoba, z ktorých sa smejem, - práve to je mračno vašich búrok. Hľadíte do výšav, keď túžite po povznesení. No ja hľadím do hĺbky, lebo som povznesený“.

Zarathustra je rozhodne knihou stojacou za prečítanie, nie však na prečítanie jedným dychom. Táto kniha sa má skôr žiť ako čítať. Rodnoverec a pohan v nej nájde nesmrteľné myšlienky, nádherné prírodné metafory (a nielen metafory). Každopádne je to trefná, jednoduchá a čistá kniha, plná opisov prírodných krás a múdrostí.

Ak sa aj kresťania snažia o spásu svojej duše, všetko vidia čierno-bielo, všade hľadajú povestný boj Boha s Diablom a nástrahy hriechu, tak správny postoj a vzťah k svetu i k sebe je niekde úplne inde. Nietzsche mal tú moc myslieť nie v súlade s konvenciami, rebelantsky, zdravo a múdro, preto ústami Zarathustru mohol vysloviť nasledovné: „Veď s človekom je to ako so stromom. Čím väčšmi siaha po výškach a slnečnom jase, tým väčšmi sa jeho korene predierajú dolu do zeme, do temna, do hlbín, - do zla“. Presne tak, človek má veľa podobného s okolitými prírodnými bytosťami, so zvieratami, rastlinami, stromami a i. A práve ako strom, ktorý je jednou svojou časťou v temnote a hlbinách, tak sa aj človek musí uchýliť často k podobnému správaniu. Niekedy je jednoducho nevyhnutné správať sa surovo a agresívne, ale len preto aby ľudský rod mohol ďalej pokračovať v živote plnom čistého slnečného jasu a svetla. Niekedy je jednoducho nevyhnutné aj preliať krv, viesť vojnu, či zabiť. Kresťanstvo tomu hovorí hriech, no ono samo schizofrenicky pácha tie najťažšie hriechy. Pre pohana-rodnoverca je to niekedy nevyhnutné, veď bez noci by nebol deň, bez smútku by nebolo šťastie, bez krutej zimy blahodarná jar a leto, bez smrti život. Nietzsche si bol sám vedomý cyklického princípu sveta (u Slovanov symbol kolovratu) a sám hlásal ideu večného návratu – všetko čo sa deje sa už dialo a bude diať, narozdiel od nelogického žido-kresťanského lineárneho názoru, že svet bol stvorený a nakoniec zanikne. Túto nelogickú stránku ponímania sveta, zrodu, narodenia a smrti, opísal Arthur Schopenhauer v svojej knihe O smrti, taktiež vychádzajúc z indo-árijského myšlienkového dedičstva.

Na záver je potrebné povedať len, že Zarathustra ozaj stojí za pozornosť. V dnešnej dobe literárneho braku a odpadu je nevyhnutné uchovať si čistý pohľad na skutočnosť a svet. A Zarathustra je naozaj takouto knihou, plnou prírody a indo-árijskej vznešenosti, ale aj cynizmu a výsmechu voči ľudskej hlúposti.