H. P. Lovecraft a dejiny strachu

Howard Philips Lovecraft (1890-1937) bol (a aj je) zakladateľom novovekého hororu. Ak za svojho života žil v ústraní a bol literárne nedocenený, tak po svojej smrti sa z neho stal klasik a majster hororu (známy predovšetkým vďaka novele Call of Cthulhu). A právom, pretože vo svojich novelách dokonale navodzuje atmosféru strachu, konkrétne strachu z neznámych hlbín priestoru a času (aby sme aspoň sčasti priblížili jeho myšlienky, uveďme zopár filmov inšpirovaných práve Lovecraftom: Alien vs. Predátor, Thing, Dagon).

Je pravdou, že Lovecraft toho veľa nenapísal, avšak preto, lebo sa musel venovať písaniu na objednávku (bol ghostwriter) a viedol aj čulú korešpondenciu so známymi (na vlastné príbehy mu teda neostalo veľa času). Napriek tomu jeho diela prebúdzajú najskrytejší strach ľudskej mysle a čitateľ sa neraz prichytí, ako mu zimomriavky vystupujú po chrbte.

V tomto článku sa chcem venovať len vybraným témam, momentom, zložkám a pocitom z Lovecraftovho diela, ktoré úzko súvisia s temnými stránkami lesov, pohanským čarodejníctvom a nepriestupnými čiernymi hlbinami vodstiev. Čiže témy nanajvýš hodné súčasného záujmu.

1.) Lovecraft žil v Novom Anglicku, ktorého história sa odohrávala v panensky temnej prírode, ktorú tvorili nepreskúmané lesy ukrývajúce neľudské tajomstvá. A práve do tohto prostredia sa prisťahovali ľudia zo Starého sveta, Európy. Poväčšine išlo o puritánov, kresťanskú sektu, ktorá sa snažila brániť hriechom a nečistote a bola povestná svojim honom na čarodejnice. Lovecraft však v týchto puritánoch vidí zmučené duše, ktoré na jednej strane ukazujú svoju tvár čistoty, no vo svojom vnútri sú to skrz-naskrz prehnité indivíduá, plné čarodejníctva a neľudského barbarského pohanstva, ktoré zásadne nemôžeme stotožniť s pohanstvom-rodnoverím! V jeho dielach vystupujú až potomkovia týchto puritánov, avšak sú to zdegenerované bytosti, či už po stránke telesnej, alebo duševnej (predchodcovia takých hororov ako Pach krvi, či Hory majú oči). Lovecraft tieto bytosti umiestňuje do upadnutého kraja plného rozpadnutých domov na konci civilizácie a všadeprítomného lesného strachu. Tak napríklad v novele Barva z kosmu je príbeh zasadený na samotu obklopenej hustými ihličnatými lesmi, kde dopadne záhadný meteor. Dej a zápletka nie sú pre nás dôležité, ale koniec už áno. Na mieste dopadu meteoru začne všetka vegetácia chradnúť a šedivieť, zvieratá v blízkosti šalejú a ľudia sa stávajú neľudskými troskami plnými bláznovstva. Vrcholom desu a strachu je ale rozhodnutie miestnych úradov vybudovať v blízkosti priehradu a celú oblasť okolo dopadu meteoritu zaliať vodou, ktorá bude široké okolie zásobovať „pitnou a čistou“ vodou.

Veľká časť Lovecraftových diel sa odohráva v blízkosti hlbokých a hrozných lesov, hoci ani motív cintorínov a hrobiek nie je u neho raritou.

2.) Lovecraftovo vykreslenie čarodejníctva a pohanstva je spojené s istými bezforemnými a nepredstaviteľnými entitami, ktoré prišli na túto planétu, keď Zem bola ešte mladá, zaliata ohromnými vodstvami a formy života nepresiahli úroveň prvohôr. Z týchto čias pretrvávajú rituály ohromnej nechutnosti, ktoré sa dostali do povedomia belochov až počas ich koloniálnych plavieb do Tichomoria a Ďalekého východu. Odtiaľ sa dostali tieto zvyklosti do Nového Anglicka na pobreží Ameriky, kde sa ich Lovecraft snaží opísať. Tento rys sa dá najviac vytušiť v diele Volanie Cthulhu, kde sa tajný kult snaží prebudiť obludnú bytosť na dne Tichého oceána.

V Lovecraftovej tvorbe badať isté formy zvrátenosti a nechutnosti, tie sú však podriadené atmosfére strachu a neznáma, ktoré sú prvotným zámerom tohto autora. Zámerom vyvolať strach, rozochvenie, pochybovanie o stereotype života. Pochybovať o harmonickosti a kráse takých foriem ako sú vodstvá, lesy a nebesá, ktoré aj naďalej ukrývajú svoje desivé tajomstvá napriek súčasnému stavu vedeckého poznania.

3.) Na predchádzajúcu časť naväzuje aj ďalší prvok, ktorý sa Lovecraft rozhodol využiť vo svojich dielach, a ktorým sa snaží prebudiť ľudský strach a des z dôb predhistorických. Ide o tajuplnosť vodstiev, morí a oceánov. Pre Lovecrafta nie sú tieto hlbiny tichými, kľudnými a prázdnymi oblasťami. Sám v nich tuší isté ľuďom nepriateľské formy života driemajúce v temných hĺbkach, ukryté pred zrakom človeka (taká Nessie by bola príjemným spoločníkom, na rozdiel od Lovecraftových monštier). To, čím je Lovecraft majstrom, je jeho vyvolanie dojmu neznáma, hmlistosti a mrazivosti, ktoré isto nejeden človek zažije pri predstave ohromných polypovitých a slizkých bytostí, charakteristických svojou neľudskosťou a starobylosťou (diela Stín nad Innsmouthem a Dagon sú azda najlepšie spracovanými horormi s témou vodného strachu).

Howard P. Lovecraft bol neskutočný človek, rojko, génius a blázon v jednom. Snažil sa dívať na svet okolo seba inými očami. Videl tajomno tam, kde súčasná „všemocná“ veda videla a vidí len automatizmus a materializmus. Lovecraft však vidí za oponu, a na spôsob našich dávnych predkov vidí a vníma život tam, kde ho dnešná veda odmieta. To, že je jeho vnímanie poznačené temnotou, strachom, nechutnosťou a slizkosťou je len jeho individuálnym ponímaním okolitého sveta, kde ľudskú rasu, jej pokrok a malicherné spory videl v iných, ohromných a gigantických, rozmeroch. Kde sme len zrnkom prachu medzi entitami omnoho vyspelejšími, hroznejšími a desivejšími, ako si vieme vôbec predstaviť. Každopádne tento autor prispel svojou originalitou k abstraktnému ponímaniu okolia, ktoré stále skrýva svoje tajomstvá. Tajomstvá, ktorých odhalenie je väčšinou poznačené agóniou ľudskej mysle, ktorá odkryla rúško temnoty, a snahou tieto tajomstvá nikdy neodhaliť a žiť naďalej v sladkej nevedomosti, ktorú už ale táto duša nikdy nezíska.