Spis Nečasové úvahy tvorí mladšiu tvorbu F. Nietzscheho. Táto kniha sa zaoberá jeho poslednými dvoma úvahami z celkových štyroch (preto ide o druhý diel). Konkrétne sú zahrnuté tieto úvahy: Schopenhauer jako vychovavatel a Richard Wagner v Bayeruthu.
Nietzsche tu predkladá svoj pohľad na svet, a to hneď dvoma spôsobmi, ktoré prezentuje formou dvoch výnimočných osôb jeho doby. Prvý spôsob je filozofický, zameraný na Arthura Schopenhauera a na ideu génia. Druhý je umelecký, zameraný na Richarda Wagnera a na úpadok kultúry v spoločnosti.
Nietzsche sa v tomto diele zaoberá (a vysporiadava) s osobami, ktoré veľmi ovplyvnili jeho ďalšie myslenie a životnú dráhu, ale ktoré bude neskôr v iných svojich dielach neúprosne kritizovať, hoci ho inšpirovali a nadchli.
Táto kniha tvorí výber jeho dvoch úvah rozpísaných na 176-tich stranách. Obsahovo by sa dalo povedať, že v úvahe zaoberajúcom sa Schopenhauerom je cítiť viacej jeho filozofické myslenie, zdá sa byť živšia a lepšie čitateľná ako úvaha o Wagnerovi.
V prvej časti sa zaoberá kritikou spoločnosti, výchovou a ideou génia (neskôr totožnej s jeho ideou nadčloveka). Táto úvaha sa najviac podobá jeho neskorším kritickým dielam (napr. Antikristovi, Zarathustrovi, alebo Súmraku modiel), a to po obsahovej stránke. Nietzsche tu s prehľadom kritizuje svoju spoločnosť pre jej neschopnosť cítiť individuálne a haliacej sa do masky vedy, humanity a morálky, v čom Nietzsche vidí len snahu ukryť sa pred osobnou zodpovednosťou za život a správanie každého z nás. Svoju kritiku zameral na svoju dobu, v ktorej žil, ale celá táto časť vyznie aktuálne aj v dnešnej dobe, ako keby sa od jeho čias nič pokrokového neudialo (hlavne v myslení a správaní ľudí na ich individuálnej a medziľudskej úrovni).
V druhej časti sa zaoberá umením, divadlom a kultúrou, ktorá prežíva úpadok. Práve vo Wagnerovi vidí človeka, ktorý by mohol opäť kultúru a umenie povzniesť. Dosť často sa zaoberá gréckym dramatickým umením, ktorého idey prevzal spomínaný Richard Wagner. Nietzsche vidí úpadok v dekadencii umenia, jeho prízemnosti,v snahe zavďačiť sa divákovi a tým umenie skĺzlo do primitívnej frašky na pobavenie „stáda“, ktoré nechce premýšľať o vyšších citoch.
Nietzsche už v tomto ranom diele je plný kritického hlasu, ktorý je ale oprávnený, pretože kritizuje ľudskú lenivosť, hlúposť a pokrytectvo, ktoré nakoniec viedlo k dvom veľkým diktatúram (nacizmus a komunizmus), ktoré aj sám predpokadal, aj mnohé iné, ktoré ešte prídu (napríklad „egoizmus ziskuchtivců“, ktorý by sa dal prirovnať k dnešnému veku kapitalizmu a kozmopolitizmu).
Celkovo je dielo nabité odkazom aj dnešným generáciám. Prvá časť je lepšie čitateľná a poskytne obraz o svetovom obraze spoločnosti a jej nedostatkoch, ale aj o jej spôsobe nápravy. Druhá časť má menší rozsah, obsahovo je rozvláčnejšia a horšie čitateľná, ale rozhodne poskytne obraz aj o dnešnej kultúre, ktorá sa rozhodne nestriasla úpadkových foriem (práve naopak, prehĺbili sa).
Musíme povedať, že Nietzsche, ako „filozof s kladivom“, oprávnene zameral kritiku na spoločnosť a kultúru a takmer vizionársky predpokladal budúce udalosti. Hoci sa stal terčom manipulácie, nepochopenia a odmietania, rozhodne ale navždy bude patriť k vrcholu filozofie. Doslova sa naskytá otázka, či by ho dnešná doba dokázala prijať, ak by žil. A či by sa jeho kritika a odmietanie ešte neprehĺbilo v kontexte dnešnej spoločnosti a kultúry. To sa už ale nikdy nedozvieme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára