Hoci je dualistické chápanie sveta veľmi typické pre obmedzené kresťanstvo a jemu podobné monoteistické systémy, tak tento (ich) dualizmus je primitívny, znetvorený a zdémonizovaný. Pravý dualizmus je úplne o niečom inom, ako o boji svetla a tmy, dňa a noci, Boha a Satana. Pravý dualizmus je súhra a symbióza oboch (akýchkoľvek) častí, ktoré nakoniec tvoria celok, svet, prírodu a vesmír.
Impulz vychádzajúci k rozobraniu pojmu dualizmu bol čisto subjektívny a iracionálny, vychádzajúci z fascinácie kolobehu sveta. Zmysel môže byť snáď len v tom, že dualizmus je dnes strkaný do kúta, pričom do popredia sa dostal (a dostáva) monoteizmus a polyteizmus. Lenže netreba zabúdať na postupnosť, kedy z monoteizmu vzniká dualizmus, a z neho polyteizmus. Rovnako aj v pohanstve boli zakomponované a prítomné tieto všetky tri formy (samozrejme aj iné, napr. ateizmus, kult prírody, zvierat, predkov a iné).
V dualizme je najviac vidno náhľad na svet, kedy jedna zo strán mince môže byť buď velebená, alebo zatracovaná. Záleží len na uhle pohľadu a charaktere človeka a spoločnosti. Avšak, čo je potrebné si uvedomiť, je to, že obe strany mince sú dôležité, jedna bez druhej by nebola. A to, či je niektorá z nich zatracovaná, alebo velebená je úplne bezvýznamné (v konečnom dôsledku), hoci pre niektoré náboženské systémy ide o jadro viery, keď sa niečo velebí a druhé zatracuje.
Ďalším nepochopením duálneho nazerania na svet je fakt, že sa oba póly vidia priveľmi vyhranene a nepriateľsky. Uznajme však, že takéto chápanie je len dôsledkom ľudskej lenivosti a zjednodušenosti vnímania okolia. V normálnom a prirodzenom plynutí sveta sa však dualizmus plynule prelieva z jednej strany na druhú, z jednej formy do druhej.
Tak, ako deň pomaly začína vlhkým ránom, keď sa Slnko pomaly štverá na oblohu a postupne prebúdza všetko živé. Keď sa začne horúce poludnie, postupne plynúce k chladnému podvečeru. Tak, ako súmračný večer začne postupne odhaľovať nespočet hviezd a svetlo Slnka čoraz viac slabne a červenie na horizonte. Keď Mesiac zažiari nad lesom a v súčinnosti s hviezdami začne noc, za ktorej panovania dôjde k putovaniu týchto nočných bytostí k ďalšiemu novému dňu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus dňa a noci je len nedokonalým pochopením celého tohto kolobehu, ktorý v sebe ukrýva nespočet jedinečných okamihov.
Tak, ako vrcholce stromov zdravia modré nebo, kúpu sa v zlatom svetle Slnka, alebo zaspávajú v striebrote mesačného a hviezdneho svitu. Keď drieky stromov so svojimi vetvami a listnatými konármi žijú v lesnej ríši, zahalenej do šerosvitu korún stromov, a sú svedkami neustáleho života lesných bytostí a živočíchov. Tak, ako korene, sprehýbané a pokryté mokrým machom, dávajúce priestor k životu lišajníkom a hubám, korene, ktoré putujú do čiernej humusovitej zeme, hľadajúc hĺbku a pevnosť svojho života. Keď sypkú černozem vystrieda kamenné podložie, cez ktoré si razí cestu voda. Tak, ako mokvajúce a kvapkajúce kamene v temnote jaskýň ukrývajú svoje tajomstvá a slepé albínske organizmy, navyknuté na tmu, žijú svoj tichý život pod povrchom zeme. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus neba a zeme je len nedokonalým pochopením celého tohto usporiadania, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných foriem života.
Tak, ako vodná hladina, sťa zrkadlo rozčerené nekonečnými vlnami, ktorá je vystavená vetru a pôsobeniu Mesiaca. Keď zostupom do morských hlbín, míňajúc rozprávkové koraly a útesy plné organizmov, sa stráca slnečný svit a vládu získava tma a čiernota. Tak, ako morské hlbiny, plné tajomstiev, údesnosti, čara a hrôzy, sú domovom nielen neznámych tvorov, ale aj všeľudskej fantázie. Keď sa dotkneme morského dna, zavaleného metrami bahna a uhynutých živočíchov, inde pokrytého kamennými a sopečnými horninami. Tak, ako inde, aj tu na dne temných hlbín môže zrazu vytrysknúť oslepujúce a páliace svetlo, z hlbín matky Zeme, kde tekutá láva prerazila tenkú kôru a osvetlila tento neosvetlený svet. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus súše a mora je len nedokonalým pochopením celého tohto súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných predstavení.
Tak, ako naše dobro môže byť pre iného zlom, a naopak. Keď sa národy vyvražďujú kvôli rozdielnym morálnym ustanoveniam. Tak, ako je niekde čierna farba smútkom, inde prejavom vznešenosti. Keď niekto chce namiesto pestrej mozaiky národov, filozofií, náboženstiev a ľudských osudov vytvoriť umelý, jednotný, frustrujúci systém. Tak, ako je vyhlásená určitá pravda národa, rasy alebo spoločenskej triedy za pravdu všeobecne platnú pre celý vesmír. Keď v rámci nej dôjde k vraždeniu a zverstvám, páchaným v „duchu čistoty, humanity alebo pokroku“. Tak, ako je dnes život človeka bezcenný a nahradený prospechom ekonomickým, politickým alebo ideologickým. Taký je dualizmus dobra a zla, často úplne prevrátený, kedy je zlo vyhlásené za dobro a dobro označené za to najhoršie zlo.
Tak, ako je Perun - božstvo vojny a búrky nad našimi hlavami. Keď krásna Lada ho púta svojím čarom a láskou. Tak, ako Svarog kuje slnečný kotúč pre svojho syna. Keď Chors panuje nad tichými nočnými planinami. Tak, ako Veles ženie svoje stáda na výdatnú pastvu v Náve. Keď Živa svojimi vlhkými životodarnými slzami kropí polia a lúky. Tak, ako Morena uľahčuje od života a snehovou nádielkou pokryje krajinu. Keď Dažbog svojím žeravým srdcom rozohreje ohnisko, každú pec a krb. Tak, ako Mokoš pletie šťastie s nešťastím. Keď Jarilo a Vesna zobúdzajú prírodu opäť k životu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus božstiev svetla a tmy, dobra a zla je len nedokonalým pochopením celého božského súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných zážitkov.
Belbog a Černobog, deň a noc. Toto je naozaj vyhranený staroslovanský dualizmus, avšak nie v dnešnej primitívnej forme, zdedenej po kresťanstve. Belbog nie je všemohúci boh, je to božstvo dňa a Slnka, berúci aj dávajúci, dobrý aj zlý. Černobog zase nie je Satan, nie je zosobnením všetkého zla vo svete (pretože zlo môže spôsobiť aj čisté slnečné žiarenie), je to božstvo zákutí, temna, noci a skrytosti. Tak, ako sa dnes kresťania modlia k „všemohúcemu bohu“ a križujú pred Diablom, tak sa Slovania k Belbogovi a Černobogovi nesprávali. Vedeli, že ctiť si treba aj božstvo dňa, aj božstvo noci. Preto je dnešné dualistické chápanie sveta smiešne. Tak, ako je aj smiešne celé „vznešené a čisté kresťanstvo“, tak aj s celým svojím smiešnym satanským kultom, ktorý vyznávajú len neznalci veci (hoci sa halia do „rúcha vznešenosti“ pozemského ukájania svojich chúťok).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára