Sloboda, voľnosť, zodpovednosť

Asi každému je známe motto francúzskej buržoáznej revolúcie: rovnosť, bratsvo, sloboda, avšak rovnosť a bratsvo (hlavne ich zosobnenie v demokracii a komunizme) napáchali vo svete veľa zlého, nehovoriac už o zlom a prekrútenom význame slobody (zmaterializovaná v konzume a kapitalizme).

Preto je potrebné prehodnotiť doterajšie hodnoty a nastoliť nové (ako už kedysi dávno hovoril jeden nepochopený, no geniálny filozof menom Friedrich Nietzsche). Je pravda, že každý človek ako indivíduum (hoci je otázne, či sa v poslednej dobe dá naozaj o každom človeku hovoriť ako o indivíduu, pretože veľa ľudí vôbec nemyslí a postupne im odumiera hlas svedomia a vlastného názoru na čokoľvek) má svoje vlastné hodnoty, ktoré sú mu najbližšie. Avšak... Táto doba a ľudia v nej by mali mať na vedomí nasledovné hodnoty, ktoré sú asi najviac univerzálne a mali by byť vlastné každému človeku. Ide o: slobodu, voľnosť, zodpovednosť. Stojí za zmienku, že všetky tri sa vyskytujú už u väčšiny živočíchov. Prvé dve sú vlastné skoro všetkým, tretia je vlastná hlavne rodičom (nielen cicavcom) starajúcim sa o mláďatá a svoje potomstvo.

Pozrime sa ale na človeka a na tieto hodnoty. Uvidíme ako sa nimi ľudský tvor, ako kráľ tvorstva (ľudský rod sa rád takto tituluje), riadi, či skôr neriadi. Uvidíme, že človek je asi najmenej zo všetkých tvorov na Zemi ovplyvnený hodnotami slobody, voľnosti a zodpovednosti.

1.) Sloboda

Sloboda je pud a inštinkt vrodený skoro každému ľudskému tvorovi, no práve človek, vedomý si svojej nedokonalosti, si začať vytvárať umelé spoločenstvá a štáty, čím sa sloboda ako hodnota stala takmer prázdnym pojmom. Prečo sa to stalo? Na to je ťažké odpovedať, ale reálne a logicky by sme mohli vyvodiť, že k tomu došlo hlavne z ľudskej lenivosti, strachu a celkovej nedokonalosti ľudského plemena.

Človek bol, a aj je, lenivý. Je lenivý na to, aby sa zdokonaľoval telesne a duševne, aby čisto a harmonicky žil v osamotení, alebo v dvojici a kruhu rodiny, nanajvýš v úzkom sebestačnom spoločenstve. Z tejto lenivosti sa rozhodol vytvoriť spoločenstvo, v ktorom cítil kolektívnu moc a silu, ale toto všetko získal len na úkor straty pravej slobody. So vznikom spoločenstva a štátu sa začala okresávať sloboda človeka, najprv vo forme morálky, hodnôt, konvencií, tradícií, zvykov, nariadení, trestov, pravidiel, neskôr zákonov a noriem. Človek stratil so slobodou aj originálnosť a jedinečnosť. Začlenil sa do radu spoločenstva, preto bolo už len otázkou času, kedy vznikne stádové ľudstvo a v protiklade k nemu menšinová aristokracia, v ktorej naďalej prebývali zbytky pôvodného ľudského dedičstva slobody. Lenže aristokracia, vystavená útokom ľudu, sa nakoniec tiež znížila na jeho úroveň a aristokraciou bola už len podľa titulu.

Dnešný civilizovaný človek nie je vôbec v ničom lepší od človeka dávneho staroveku. Morálka, zákony, ani „náboženstvo lásky“ ho nezlepšili, skôr otupili a zoslabili. Veď aký je už rozdiel medzi ľudskými obetami pohanských vier a dnešnými genocídnymi vraždami v duchu humanity? Rozdiel je snáď len v tom, že naši predkovia verili v účinnosť obetovania a utiekali sa k nemu len v najnutnejších prípadoch. Dnes sa to však deje v masovom merítku a ľudia tomu vôbec nevenujú pozornosť.

Človek dvadsiateho-prvého storočia je tak otupený, že za cenu ekonomicky výhodného a pohodlného života, je schopný vzdať sa aj tých posledných zbytkov slobody, čo mu ešte zostali (právo protestu, odporu, kritiky). Za pár drobných predá človek svoju poslednú hrdosť. Kde sú tie časy, keď sa v aréne hrdinsky bojovalo o prežitie a vlastnú slobodu? Kde sú tie okamihy, kedy sa človek chopil zbrane a surovo bil hlava-nehlava, keď bola ohrozená jeho sloboda? Kde sú tie pudy neskrotenej šelmy, ktoré boli ešte prítomné u našich dávnych pohanských predkov? Sú už asi dávno a nenávratne preč.

Človek za cenu pokoja, pohodlia a slasti zamenil pravý život za karikatúru žitia. Hlasne vykrikuje, že je človekom demokracie, človekom civilizovaným, človekom moderným a pod. No nekričí sa toto tak nahlas len preto, že si je človek vedomý svojej nízkosti? Nehanbí sa za tento stav, v ktorom sa ocitol? Nezakrýva týmto krikom len svoju vlastnú neschopnosť a hanbu? Nevznikli snáď práve preto rôzne sociálne a politické frakcie a zoskupenia od anarchistov, cez skinheads až dajme tomu po hippies? Nevznikli snáď preto, že človeku kompenzujú (hoci len falošne) jeho stratenú slobodu? Nie sú tieto zoskupenia len hrou zmučených duší? Nevznikla snáď preto aj kultúra, politika a umenie?

Asi áno. Všetko vzniklo len ako náhrada (hoci nedokonalá) za stratenú slobodu. Lenže, je potrebné si uvedomiť (a zdravý človek si to skôr, či neskôr uvedomí), že v týchto subjektoch človek nenájde slobodu. Jediný zdroj a darca slobody je len príroda - surová, divoká a nespútaná. Preto ju človek ničí, špiní a devastuje. Preto, lebo sa hanbí za svoju nízkosť a nenávidí to jediné, čo by ho ešte mohlo slobode navrátiť. Na jednej strane je frustrovaný z jej straty, no na druhej strane sa nechce vzdať vydobytého blahobytu, majetku, titulov, kariéry a iných vecí. Z toho dôvodu človek mení prírodu na svoj pokrútený obraz - špinavý, hnilý a nechutný.

Veď načo je človeku sloboda, keď aj tak nakoniec zomrie? Radšej si treba užiť život v pohodlí, predať svoju dôstojnosť za pár drobných a na zabitie všadeprítomnej nudy si človek predsa vytvoril kultúru a umenie (samozrejme na svoj pokrivený obraz).

2.) Voľnosť

Človek by mohol povedať, že voľnosť a sloboda je vlastne to isté. Ale pri bližšom zamyslení by mal človek dospieť k tomu, že slobodný je napr. aj človek vo väzení, pretože sloboda je vzťahovaná hlavne na myseľ, dušu a ducha. Napriek tomu voľnosť je už pevnejšie spojená s voľným priestranstvom (hoci aj tu by sa dalo namietnuť, že voľný je človek aj vo svojej fantázii a pod.). Preto budeme voľnosť chápať v spojení s vonkajším materiálnym svetom, s pohybom a pobytom vo voľnej prírode.

Človek aj v tomto ohľade je pozadu oproti živočíchom. Každé zdravé zviera si prirodzene a surovo bráni svoju voľnosť, pretože tá je jeho slobodou. Človek sa však uzatvára do miest, bytoviek, do sveta internetu a virtuálnej reality (áno, aj autor článku je teraz v tomto väzení). Je ale potrebné sa aspoň načas, ak nie úplne nadobro, vymaniť z chápadiel týchto zlodejov voľnosti.

Človek by mal opäť začať cítiť potrebu žiť voľne ako vták, krúžiaci na oblohe, ako vlk, stopujúci svoju korisť niekoľko kilometrov, ako ryba, plávajúca v nekonečnosti vodstiev. Lenže... Tu, v prírode, na človeka striehnu smrteľné nebezpečenstvá. A dnešný človek tak veľmi lipne na svojom nízkom živote.

Je potrebné povedať, že aj z tejto hodnoty - voľnosti, sa dnes stáva móda a dobrý spôsob finančného zisku. Veď kvôli čomu by sa dnes stavali také množstvá hotelov, penziónov, ubytovní? Kvôli čomu by sa zriaďovali kilometre lyžiarskych trás a náučných chodníkov? Kvôli čomu vznikajú cestovné kancelárie a veľvyslanectvá v každej zapadnutej časti sveta? Na to, aby človek mal náhradu za pravú voľnosť, aby sa necítil frustrovane. Aby si myslel, že je voľný, že môže ísť kdekoľvek a kedykoľvek. Ale je tomu naozaj tak? Môže sa človek len tak rozhodnúť ísť žiť na druhý koniec sveta? Rozhodne nie! Dnes sa človek už len ťažko vymaňuje zo sveta byrokratických tlačív, úradných pečiatok a (v dnešnej dobe aj) satelitného sledovania a lokalizovania. Človek už nie je skoro nikde voľný, všade narazí na bariéry štátu, toho zlodeja slobody a voľnosti. Ale ak človek chce, dokáže všetko. Lenže dnešní ľudia už dnes poriadne už nič nechcú (ani ten konzum si nepriznávajú, veď by sa za to hanbili).

No nie je nič krajšie ako žiť voľne v tichej prírode, bez ľudskej faloše a nenávisti. Žiť len v lone stromov, potokov a vrchov. Sledovať v nemom úžase mystický východ a západ slnka, hviezdy, či oblaky. Žiť voľne, bez potreby cudzej pomoci, sebestačne, harmonicky, zdravo. Človek by v tomto prostredí dokonale vytriezvel z civilizačných chorôb, zbavil by sa politického balastu a kultúrneho odpadu. Môžeme len závidieť tým nemým tvorom (sú naozaj také nemé?), ktoré žijú v tomto prostredí. Lenže závidíme im to nesebecky? Asi nie, inak by sme im neničili ich krásny domov, nezabíjali by sme ich po stovkách, nezotročovali pre naše žalúdky, neexperimentovali na nich pre nepotrebné lieky a kozmetiku. Neznačkovali by sme ich lokalizátormi (hoci sa to deje z potreby ich ochrany). Ale chránime ich naozaj? Chránime seba a svoje potomstvo? Čo zostane z voľného pohybu našim potomkom, keď všetko bude jedno veľké smetisko? Nič! Každopádne sa správame veľmi nenávistne a pokrytecky, hoci si myslíme, že sme „civilizovaní, moderní, humánni a ochranárski“. V tomto boli naši pohanskí, barbarskí a „necivilizovaní“ predkovia omnoho humánnejší, ako my dnes.

3.) Zodpovednosť

S predchádzajúcimi dvomi hodnotami veľmi úzko súvisí aj zodpovednosť. Jedine slobodný človek, konajúci na základe svojho vedomia a svedomia, koná zodpovedne. Pretože vie, že za svoje skutky je zodpovedný. Dnes je však zodpovednosť strčená úplne do rohu, vydedená z ľudskej mysle. Predkladá sa názor, že je normálne a prirodzené odmietať zodpovednosť, vyhovárať sa na iných. Ale týmto spôsobom vzniká nekonečný kruh chaosu a anarchie, každý je „nevinný“, každý posunie svoje konanie a zodpovednosť na iného. Tým vznikne priestor na neporiadok a intrigy, pretože zodpovednosť sa zmietla pod stôl, vznikol stav svojvôle. Stačí sa len pozrieť na súdnictvo, zdravotníctvo a politiku. Tieto oblasti hovoria za všetko, pretože tu je najviac viditeľné, ako sa obchádza zodpovednosť. Keď dôjde k problému, nešťastiu a tragédii tak každý odmieta a presúva zodpovednosť na iných. Z tohto kolotoča vyjde obyčajný človek úplne znechutený a rezignovane a ľahostajne sa zmieri so situáciou. Čo iné mu ostáva? Veď aj tak sa nič nevyrieši.

Lenže takýto stav nie je možný do nekonečna. Hlavne v ekológii a enviromentalistike hrozí, že vznikne (možno už aj vznikla) situácia, kedy všetko nezodpovedné konanie už bude neúnosné a dôjde ku katastrofe. Dnes skoro každý ničí prírodu, ale zodpovednosť za toto – svoje – konanie má minimum ľudí. A ministerstvo životného prostredia? To je len karikatúra, znetvorený a nepodarený ľudský výmysel. Ochranárske združenia? Je pravda, že veľká časť z nich to myslí dobre, ale čo nakoniec zmôžu proti svojvôli štátu (napr. USA, Čína, Rusko a pod.)? A mnohé z ochranárskych združení vznikli len ako módny výstrelok, zábavka, poprípade ako dobrý kšeft.

Pokým človek nezačne konať opäť zodpovedne, tak so zmenou dnešného stavu nemôžeme počítať, aspoň nie v takej miere, aby zavážila a zlepšila súčasný stav. K strate zodpovednosti vo veľkej miere prispelo aj kresťanstvo, hovoriac, že všetko má v rukách „všemocný, spravodlivý a dobrý Boh“ a život na Zemi je len nedokonalosť oproti „nebu“. V tom prípade má skutok človeka minimálnu váhu a je vlastne nepodstatný. Lenže tento názor má katastrofálne účinky – človek zľahostajnel. Treba však povedať, že ľahostajnosť je vyvinutejšia forma agresie a nenávisti. Pri nenávisti nám ešte ako tak záleží na výsledku, ale pri ľahostajnosti je už človeku všetko jedno. A v dnešných ľuďoch je priveľa nenávisti a agresie, často len podvedomej, ale tá je najhoršia. Stačí sa len pozrieť na „obyčajného radového konzumného človeka“ ako sa správa cestou do prírody a v nej. Takýto človek je samá pýcha, arogancia a nadradenosť, ktorú si kompenzuje na ničení prírody, jej špinení svojím odpadom, ba priam sa v tomto svojom správaní vyžíva.

Človek a ľudstvo sa ocitli na okraji priepasti, ktorú si sami vyhĺbili. Nič na tom nezmení ani fakt, že zopár jedincov je ešte súdnych a múdrych. Aj tí budú nakoniec strhnutí masou stáda do temnej nukleárnej a bio-chemickej priepasti plnej hnusu, hniloby a rozkladu. Dnešný stav je o to horší, že dochádza k veľkému globalizovaniu. A ani prírodné kmene v Afrike, na Sibíri, v pralesoch južnej Ameriky a inde (civilizovaný človek ich rád nazýva „primitívnymi“) už nemajú istú bezpečnosť a čistotu svojej krajiny. „Humánny človek“ už aj tu položil kameň svojej dekadentnej spoločnosti - ťažbou znehodnotí posledné zbytky panenskej prírody, ekonomicky zotročí slobodných ľudí, nanúti im cudzie názory a návyky, pozve ich do svojho sveta atď. Z toho všetkého vznikne, okrem iného, len rasizmus, nenávisť a neistota.

Do vedomia súdneho človeka sa tlačia otázky: čo by sa stalo, kebyže „dnešný civilizovaný človek“ úplne vymizne? Dokázala by sa príroda opäť vzchopiť a obnoviť? A ak by prežil ľudský rod, nestalo by sa nakoniec opäť to isté – nevytvoril by si zase svoju civilizáciu – agresívnu, špinavú a pokryteckú? Nie je človek a ľudské plemeno len parazitom a prekliatím ostatných živočíšnych druhov? Nie je nakoniec človek len úplným dnom všetkého tvorstva?