Vidieť svetlo v temnote

Televízia, noviny, médiá, skoro všade je počuť a vidieť stúpencov anti-kultu Slnka (svetla). Preferuje sa tu Slnko ako tvorca a pôvodca rakoviny. Stačí však vyjsť von, a na druhej strane môžeme vidieť ľudí, ako sa opájajú pri siahodlhom opaľovaní a ukájajú sa pri nosení slnečných okuliarov. V duchovnej rovine je zase ľuďom predkladaný názor o protikladnom rozlečení na „svetlé kresťanstvo“, ktoré je typické svojím hlúpym stádovitým rázom. Oproti tomu stojí zase všemožný rad „vyznávačov temnoty“, od satanistov, okultistov, poslucháčov metalu a pod. Osobne povedané, všetko je to blbosť a vyjadrenie nesprávneho videnia sveta okolo seba, pretože svetlo sa dá vidieť všade, v nekonečných podobách a formách, v matérii, či v duchovnej rovine.

Nielen naši slovanskí predkovia boli označovaní ako vyznávači kultu Slnka a svetla. Od tých čias sa však tento názor priveľmi zmenil, stal sa schematickým a jednoduchým. Veď, keď chceme vidieť svetlo, vôbec nezáleží na tom, či je naokolo tma a čiernota, alebo nie (hoci v tme svetlo najviac vynikne). Bez tmy by nebolo svetla, bez svetla by nebolo tmy, už v dobe Herakleita bola táto múdrosť známa. Tento súlad protikladov nesmie byť narušený, ani jedna strana nesmie byť preferovaná, ani jedna strana nesmie „zvíťaziť“. Dnes je však až príliš častý radikalizmus a extrémizmus vo vyznávaní hocijakého názoru, tým sa však stáva, že myslený názor vyzerá na povrchu inak, ako vo vnútri.

Vidieť svetlo.. Človek napríklad oslepne pri prílišnom pozeraní do ostrého svetla. To je daň za ničenie potrebnej atmosféry, nielen ozónovej vrstvy. A žiadne okuliare, či krémy nenahradia plynný obal Zeme, ktorý filtruje a prepúšťa len životodarné žiarenie (aspoň kedysi tomu tak bolo). Avšak slepec má často lepší duchovný a vnútorný zrak ako vidiaci. A žiadne náboženstvo, žiadna filozofia, ani jeden z tých mnohých -izmov, čo ich je na svete, nemá nárok na pravdu a často ani nemajú pravdu vôbec. Len každý sám za seba musí zistiť ako mu vyhovuje vidieť svetlo a krásu, pretože len večný kolobeh života a smrti je pravdou.

Vidieť svetlo.. V hlbokej, čiernej a tichej noci najviac vyniknú žiariace hviezdy a strieborný Mesiac. Ak je aj noc dobrým časovým úsekom na spánok a odych, tak nie je to jediná vec, čo robí noc užitočnou. Človek by sa mal naučiť spať nielen cez noc, ale aj cez deň, no zároveň by sa mal naučiť bdieť v noci, aj cez deň. Pretože čo vyzerá v slnečnom jase tak, vyznie v nočnom svetle zase inak. Striebrom bodkovaná obloha so svojím jemným hviezdnym jasom, nežne plynúcim na zem, je symbolom a vyjadrením svetla, avšak jemného a pre väčšinu ľudí skrytého. Hoci je cez žiarivý deň všetko v jasnom svetle a len málo vecí ostáva skrytých zraku, tak je však nebezpečné hľadieť priamo do slnečného kotúča. Noc aj deň jedno sú, a to vyjadrením svetla.

Vidieť svetlo.. Morská hladina odráža veľa svetla, avšak časť z neho prenikne aj do morských hlbín, pričom zospodu vyzerá čeriaca sa vodná hladina ako čarovné a živé zrkadlo. Taktiež nemalá časť morských živočíchov vyrába a využíva svetlo na vábenie koristi alebo opačného pohlavia. Za zmienku iste stoja aj neopísateľné hlbokomorské sopečné erupcie, kedy je morské dno roztvorené a do temného vodného priestoru zažiari vyvierajúca žeravá láva, tuhnúca skoro v okamihu, keď sa spojí s vodným živlom.

Vidieť svetlo.. Hlboko pod zemským povrchom, pod vlhkými masami humusovitej pôdy, pretkanej červami a hnilobnými organizmami, pod koreňmi stromov pretkaných sieťou hubovitých vláken, pod touto čiernou a neosvetlenou klenbou hornín, skál a rúd sa nachádzajú rozľahlé jaskynné priestory, vzniknuté pôsobením podzemnej vody, trhlinami v zemských vrstvách, alebo posunom hornín. Tieto priestory sú človekom neprávom označované ako priestory večnej tmy a temnoty. Na jednej strane tu dochádza k unikaniu rozličných plynov zo zemského jadra, ktoré spôsobujú fosforeskovanie. Na druhej strane, aj niektoré organizmy sú schopné produkovať svetlo vo forme luminescencie, či už všemožné hubovité organizmy, alebo vyššie živočíchy, ktoré sú často typické albinizmom. Rozhodne by bolo čarokrásne vidieť v panstve „večnej tmy“ tieto predstavenia svetla. Svetla, ktoré plynie z jaskynnej klenby, pokrytej fosforeskujúcimi organizmami, odrážajúceho sa na kľudnej hladine podzemného jazera.

Vidieť svetlo.. Pre naozaj premýšľajúceho človeka je nepredstaviteľné myslieť si svetlo bez tmy. Jedno potrebuje druhé. Preto sú dych berúce práve západy Slnka nad temným horizontom, alebo východy Slnka, planúceho cez rannú hmlu, ktorá sa kúdolí cez a ponad vrcholce ihličnanov, vtedy je všetko kľudné, pokojné a dokonalé. Mrazivý príkrov by iste pôsobil nezáživne ak by nežiaril krvavo-červeným svetlom, odrážajúc západ zimného Slnka. Alebo keby netvoril ilúziu živého striebra, keď mesačný jas padajúci na sneh spôsobí dojem, že spiace stromy vyrastajú zo striebornej zeme. Len svetlo dokáže vytvoriť niečo také neopísateľné.

Vidieť svetlo.. S istou dávkou cynizmu a výsmechu sa dá aj kresťanstvo pretransformovať na náboženstvo svetla. Ale len v jednom jedinom prípade, a to vtedy, keď začnú horieť kresťanské kostoly - symboly prevrátenosti a primitívnosti. Len plamenná žiara studeného kresťanského „svätostánku“ ho dokáže premeniť v klbko svetla a príjemného tepla. Len plamenné jazyky, oblizujúce steny kaplniek a kostolov, premenia tieto stavby v svetelné objekty, ktorých žiara, plynúca dookola, rozjasní duše okolitých bytostí. Vôbec nejde o primitívny pohanský a barbarský názor, pretože len keď horí pokrytectvo, pretvárka, faloš, klamstvo a ideovo-duchovné pseudo-hodnoty a názory, tak len vtedy vzniká najväčšie svetlo a žiara.

Vidieť svetlo.. Najosobnejším a najintímnejším zdrojom svetla sú však pre každého živého jedinca jeho blízke bytosti, ktoré miluje. Len v ich očiach dokáže vidieť pokoj v nekonečnom chaose, kľud v problémovom živote, prístav na rozbúrenom mori. Len tieto oči a ich pohľad sú hodné lásky, nehy a dôvery. V kruhu najbližších (často ide len o jednu jedinú osobu) má človek, ktorý naozaj žije a vníma svet, naozajstné zázemie, domov a vlasť. Len milý pohľad a nesebecký úsmev sú zdrojmi čistého neviditeľného svetla, ktoré starí Slovania často zosobňovali nielen vo svojich slnečných božstvách, či už v Svarogovi (alebo jeho synoch - Dažbogovi a Svarožicovi) a symbole svargy, či v Perunovi (nie len boh vojny a búrky, ale aj slnkoboh) a symbole zlatého kolovratu, ale aj v mesačných božstvách, z ktorých sa zachovala len zmienka o Chors/Chorsovi a symbole striebornej lunice.

Preto nech vždy žiari čisté svetlo (či už slnečné, hviezdne, či mesačné, alebo svetlo vnútorné), nech aj žiari cez čiernu temnotu. Múdrosť tkvie v tom, že aj temnota dokáže byť nevinná a bez hriechu, veď sa predsa podieľa na žiarení najčistejšieho svetla. Hlúpym je však ten, čo skĺzol k stáročiam nemenným dogmám.

Pohanská viera, alebo pohanská nedôvera?

Už dávno je preč čas, keď kresťanská cirkev mala monopol na duchovnú sféru. V dnešných dňoch je normálne vyznávať cudzokrajné a exotické náboženstvá, ale do povedomia sa dostáva aj staro-nové slovanské pohanstvo. Avšak... Je treba si uvedomiť, že myšlienkové dedičstvo a filozofická nákaza kresťanstva pretrváva stále, a veľká časť dnešných „pohanov“ je vlastne len kresťanmi, ale v inom rúchu, ktorí narozdiel od jedného boha vyznávajú viacerých, ktorí zamenili nebo a peklo za Naviu a Irij. Toto ale nie je naozajstná zmena názoru a postoja! A zmena názoru a videnia sveta je dnes naozaj potrebná! O pôvodnej viere našich predkov sú len skúpe a útržkovité správy. Rozhodne však nešlo len o istú formu polyteizmu, modlárstva a pohanstva. Okrem iného sa v pôvodnej viere miešali prvky monoteizmu, ateizmu, kultu predkov a úcty k prírode. Toto však nechceme dnes rozoberať. To, čomu chceme venovať pozornosť je fakt, že pravý pohan, a vlastne pravý človek, by mal mať v sebe istú dávku bezbožnosti, nedôvery, zdravého egoizmu a kritického myslenia.

Naši predkovia boli pravými pohanmi preto, lebo boli neskazení vierou v spasenie, vykúpenie, večný hriech, nezdravý súcit s ostatnými a slepou vierou v zvrátené božstvo. Boli pravými ľuďmi preto, lebo žili svoj život, brali ho ako prišiel a tým, že žili v drsnom a divokom prostredí museli byť odkázaní na seba a svojich najbližších. Postupne došlo k tomu, že aj z pohanstva sa začal stávať umelý výtvor, založený na sviatkoch, veštbách, konvenciách a pod. Asi bolo dobre, že došlo k prerušeniu tohto procesu, pretože nakoniec by možno došlo k úplnému prevráteniu a znehodnoteniu celého pôvodného odkazu predkov (tak ako sa to stalo kresťanstvu a všetkým veľkým náboženstvám).

O našich predkoch nemôžeme jednoducho vyhlásiť, že boli neveriacimi (z pohľadu kresťanov), ani že boli veriacimi (rozhodne nie v zmysle kresťanstva). Čo však môžeme a musíme povedať, je fakt, že viera (ako je vnímaná dnes) u nich nejestvovala, pretože pohanstvo bolo pre nich životom, prírodou a neustálym kolobehom večnosti a sveta. Aspoň v prvotnej fáze tomu tak bolo, postupne však dochádzalo k vzniku pohanskej teokracie, ktorá bola podobná ako neskoršia cirkevná hierarchia. Čo je však potrebné si uvedomiť, je to, že pohanstvo je v prvom rade o jedinečnosti, originálnosti, samostatnosti a zodpovednosti. Keď sa raz vytvorí ucelený dogmatický systém pohanstva, tak nakoniec vznikne niečo na spôsob kresťanských kacírov a pravovercov, kedy sa vytvoria pohanské dogmy - nemenné pravdy. Preto je nevyhnutné myslieť a cítiť sám za seba. Nikto iný nám nedá návod ako komunikovať s božskými a vyššími bytosťami, nikto nám nemôže povedať ako sa treba zhovárať s Perunom, Svarogom, Morenou a celou prírodou. Len v svojom ľudskom vnútri musí človek nájsť to, čo hľadá, nech už je to čokoľvek. Nik iný mu neuľahčí život, ani bohovia, ani dobrí ľudia.

O starej „viere“ Slovanov je tiež potrebné povedať, že chápali božstvá úplne inak ako ľudia dnes. Každopádne nešlo o pokorný prístup, aký majú kresťania k svojmu bohu. Na druhej strane však nešlo ani o prístup typický pre pohanských Grékov a Rimanom, u ktorých sa nakoniec z pohanstva stalo celoštátne náboženstvo (tým zdegradovalo, stalo sa umelým a neživotaschopným). Slovania mali k svojim bohom taký vzťah ako k prírode okolo nich (v konečnom dôsledku boli ich bohovia zosobnení vo všadeprítomnej prírode), nešlo o neosobný prístup kresťana k vzdialenému nebeskému bohu, ktorý všetko vidí, vie a za všetko vymeriava tresty. Slovania vedeli, že príroda dáva aj berie. Taktiež aj bohovia - berú, aj dávajú, podľa svojej vôle a človek môže len vyjadriť svoju túžbu, čo by chcel a ako by to chcel. Zásadne by sa nemal znižovať k žobraniu, pokore a neustálemu modleniu sa k bohom.

Tiež stojí za zmienku povedať, že nie vždy je božstvo - vyššia bytosť, bez toho, čo sa dnes nazýva zlé, temné a egoistické stránky. Stačí sa len pozrieť na človeka („pána a vrchol tvorstva“) a zistíme, že je plný nezdravého egoizmu a zlosti. To isté je potrebné predpokladať aj u bohov, tiež sa u nich miešajú rôzne stránky bytia, veď čiernobiele videnie sveta je len produktom semitského monoteizmu (rozhodne to nemôžeme stotožňovať so slovanskými božstvami Černobogom a Belbogom, tu ide o niečo na spôsob dňa a noci, zásadne v tom netreba vidieť dvojicu Diabol-Boh).

Ak chce človek naozaj odhodiť falošnosť zdedenú po kresťanskom panovaní nad svetom, tak je nevyhnutné sa začať riadiť nedôverou v okolie, ľudí a bohov. Len touto nedôverou a uvedomením si seba samého môže človek skutočne ctiť a naozaj veriť v pohanských bohov (tí rozhodne nie sú ani dobrí, ani zlí; sú ako okolitá príroda a vesmír; žijúci si svoj vlastný život, preto je nesprávne žiadať od nich neustálu pomoc a ochranu). Dalo by sa povedať, že takto nakoniec vznikne z pohanstva ateizmus, ale nie je tomu tak. Týmto postupom človek pochopí veľa z najzákladnejších princípov sveta a hlavne nebude odkázaný na nikoho iného, len na seba. Preto by hlavnou ideou celého pohanstva mohla a mala byť nasledovná a zamysleniahodná múdrosť: „Nemôžeš veriť ani bohom, mužom, ženám, ani zvieratám!“. Avšak okrem toho je dôležité neklásť nádej ani do rôznych filozofií a –izmov (pokiaľ nie sú založené na vysoko individuálnom a originálnom princípe). Mudrc, ktorý toto vyslovil, však následne dodal, že jestvuje niečo, čomu sa dá dokonale veriť a dôverovať. Okrem už spomínanej zodpovednosti a uvedomení si samého seba a svojej slobody je možné veriť len dobre zakalenému oceľovému meču (alebo inej zbrani). Hoci to môže vyznieť nanajvýš smiešne a nemoderne, je to múdrosť hodná nasledovania aj v dnešnej dobe (aj Nietzsche hovorí, že len človek so zbraňou v ruke dokáže ticho sedieť a čakať na svoj osud, ostatní sa len vadia, prekrikujú a všemožne a hlúpo zamestnávajú).

Táto múdrosť bola typická aj pre našich predkov. V spojení s prirodzeným pohanstvom z nich spravila silných a odolných ľudí (napr. časy pohanskej Samovej ríše), lenže nakoniec prijali kresťanstvo, a tým aj porobu (napr. zánik Pribinovho Nitrianska a následne Veľkej Moravy). Preto aj dnešné pohanstvo môže byť životaschopné jedine v spojení s nedôverčivosťou, vierou v seba a dôsledným militarizmom. Lenže... V dnešnom svete behá strašne veľa bláznov, narušených ľudí a ľudí so skrytou vadou a úchylkou, ktorým zbrane do rúk rozhodne nepatria. Teda čo sa dá dnes robiť? Okrem iného je človek ešte uvrhnutý do zglobalizovaného sveta mocných, kde nukleárne, chemické a biologické zbrane hrozia kedykoľvek zlikvidovať stredisko prirodzeného odporu, vyhlásiac ho za symbol terorizmu, rasizmu a pod. Dá sa dnes vo svete polície, armády a tajných služieb prežiť plnohodnotný život? Odpoveďou je, že keď človek chce, tak dokáže všetko (lenže dnes sa človeku skôr nechce, ako chce).

Preto nie je pohanstvom smiešne vzývanie božstiev, počúvanie pagan metalu a chodenie na koncerty, ani (dnes už moderné) slávenie pohanských sviatkov a tradícií. Áno, je to časť pohanstva, ale skôr jeho vonkajšia stránka. Tá vnútorná, a najhlbšia, je v ponímaní seba, okolia a sveta, v tom ako človek žije a správa sa k sebe a ostatnému svetu. Ak teda hovoríme o „pohanskej viere“, tak by mala byť spojená s hlbokou nedôverou a pochybovaním. Rozhodne by sa z pohanstva nemalo stať niečo na spôsob „nového kresťanstva“, pretože pohanstvo a bohovia symbolizujú prírodu, svet a vesmír. Vyznelo by nanajvýš smiešne a hlúpo, ak by človek slepo veril v prírodu, veril v jedine jej „dobré“ stránky a nebol si vedomý nebezpečia z nej plynúce (len hlupák by niečo takéto spravil). Prírodu a bohov možno len milovať, ale nie slepo im dôverovať a veriť im, lebo vtedy človek zavrhne svoju jedinečnosť a slobodu a prisúdi prírode a bohom umelé morálne prvky, ktoré im nepatria. Príroda a bohovia sú totiž mimo dobro a zlo, a človeku zostáva len sa nejako prepletať cez úskalia života. V tejto ceste mu je ale dokonalou duchovnou zbraňou nedôvera. Preto nie pohanská viera, ale pohanská nedôvera!

Dualizmus..Naozaj len dve strany mince?

Hoci je dualistické chápanie sveta veľmi typické pre obmedzené kresťanstvo a jemu podobné monoteistické systémy, tak tento (ich) dualizmus je primitívny, znetvorený a zdémonizovaný. Pravý dualizmus je úplne o niečom inom, ako o boji svetla a tmy, dňa a noci, Boha a Satana. Pravý dualizmus je súhra a symbióza oboch (akýchkoľvek) častí, ktoré nakoniec tvoria celok, svet, prírodu a vesmír.

Impulz vychádzajúci k rozobraniu pojmu dualizmu bol čisto subjektívny a iracionálny, vychádzajúci z fascinácie kolobehu sveta. Zmysel môže byť snáď len v tom, že dualizmus je dnes strkaný do kúta, pričom do popredia sa dostal (a dostáva) monoteizmus a polyteizmus. Lenže netreba zabúdať na postupnosť, kedy z monoteizmu vzniká dualizmus, a z neho polyteizmus. Rovnako aj v pohanstve boli zakomponované a prítomné tieto všetky tri formy (samozrejme aj iné, napr. ateizmus, kult prírody, zvierat, predkov a iné).

V dualizme je najviac vidno náhľad na svet, kedy jedna zo strán mince môže byť buď velebená, alebo zatracovaná. Záleží len na uhle pohľadu a charaktere človeka a spoločnosti. Avšak, čo je potrebné si uvedomiť, je to, že obe strany mince sú dôležité, jedna bez druhej by nebola. A to, či je niektorá z nich zatracovaná, alebo velebená je úplne bezvýznamné (v konečnom dôsledku), hoci pre niektoré náboženské systémy ide o jadro viery, keď sa niečo velebí a druhé zatracuje.

Ďalším nepochopením duálneho nazerania na svet je fakt, že sa oba póly vidia priveľmi vyhranene a nepriateľsky. Uznajme však, že takéto chápanie je len dôsledkom ľudskej lenivosti a zjednodušenosti vnímania okolia. V normálnom a prirodzenom plynutí sveta sa však dualizmus plynule prelieva z jednej strany na druhú, z jednej formy do druhej.

Tak, ako deň pomaly začína vlhkým ránom, keď sa Slnko pomaly štverá na oblohu a postupne prebúdza všetko živé. Keď sa začne horúce poludnie, postupne plynúce k chladnému podvečeru. Tak, ako súmračný večer začne postupne odhaľovať nespočet hviezd a svetlo Slnka čoraz viac slabne a červenie na horizonte. Keď Mesiac zažiari nad lesom a v súčinnosti s hviezdami začne noc, za ktorej panovania dôjde k putovaniu týchto nočných bytostí k ďalšiemu novému dňu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus dňa a noci je len nedokonalým pochopením celého tohto kolobehu, ktorý v sebe ukrýva nespočet jedinečných okamihov.

Tak, ako vrcholce stromov zdravia modré nebo, kúpu sa v zlatom svetle Slnka, alebo zaspávajú v striebrote mesačného a hviezdneho svitu. Keď drieky stromov so svojimi vetvami a listnatými konármi žijú v lesnej ríši, zahalenej do šerosvitu korún stromov, a sú svedkami neustáleho života lesných bytostí a živočíchov. Tak, ako korene, sprehýbané a pokryté mokrým machom, dávajúce priestor k životu lišajníkom a hubám, korene, ktoré putujú do čiernej humusovitej zeme, hľadajúc hĺbku a pevnosť svojho života. Keď sypkú černozem vystrieda kamenné podložie, cez ktoré si razí cestu voda. Tak, ako mokvajúce a kvapkajúce kamene v temnote jaskýň ukrývajú svoje tajomstvá a slepé albínske organizmy, navyknuté na tmu, žijú svoj tichý život pod povrchom zeme. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus neba a zeme je len nedokonalým pochopením celého tohto usporiadania, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných foriem života.

Tak, ako vodná hladina, sťa zrkadlo rozčerené nekonečnými vlnami, ktorá je vystavená vetru a pôsobeniu Mesiaca. Keď zostupom do morských hlbín, míňajúc rozprávkové koraly a útesy plné organizmov, sa stráca slnečný svit a vládu získava tma a čiernota. Tak, ako morské hlbiny, plné tajomstiev, údesnosti, čara a hrôzy, sú domovom nielen neznámych tvorov, ale aj všeľudskej fantázie. Keď sa dotkneme morského dna, zavaleného metrami bahna a uhynutých živočíchov, inde pokrytého kamennými a sopečnými horninami. Tak, ako inde, aj tu na dne temných hlbín môže zrazu vytrysknúť oslepujúce a páliace svetlo, z hlbín matky Zeme, kde tekutá láva prerazila tenkú kôru a osvetlila tento neosvetlený svet. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus súše a mora je len nedokonalým pochopením celého tohto súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných predstavení.

Tak, ako naše dobro môže byť pre iného zlom, a naopak. Keď sa národy vyvražďujú kvôli rozdielnym morálnym ustanoveniam. Tak, ako je niekde čierna farba smútkom, inde prejavom vznešenosti. Keď niekto chce namiesto pestrej mozaiky národov, filozofií, náboženstiev a ľudských osudov vytvoriť umelý, jednotný, frustrujúci systém. Tak, ako je vyhlásená určitá pravda národa, rasy alebo spoločenskej triedy za pravdu všeobecne platnú pre celý vesmír. Keď v rámci nej dôjde k vraždeniu a zverstvám, páchaným v „duchu čistoty, humanity alebo pokroku“. Tak, ako je dnes život človeka bezcenný a nahradený prospechom ekonomickým, politickým alebo ideologickým. Taký je dualizmus dobra a zla, často úplne prevrátený, kedy je zlo vyhlásené za dobro a dobro označené za to najhoršie zlo.

Tak, ako je Perun - božstvo vojny a búrky nad našimi hlavami. Keď krásna Lada ho púta svojím čarom a láskou. Tak, ako Svarog kuje slnečný kotúč pre svojho syna. Keď Chors panuje nad tichými nočnými planinami. Tak, ako Veles ženie svoje stáda na výdatnú pastvu v Náve. Keď Živa svojimi vlhkými životodarnými slzami kropí polia a lúky. Tak, ako Morena uľahčuje od života a snehovou nádielkou pokryje krajinu. Keď Dažbog svojím žeravým srdcom rozohreje ohnisko, každú pec a krb. Tak, ako Mokoš pletie šťastie s nešťastím. Keď Jarilo a Vesna zobúdzajú prírodu opäť k životu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus božstiev svetla a tmy, dobra a zla je len nedokonalým pochopením celého božského súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných zážitkov.

Belbog a Černobog, deň a noc. Toto je naozaj vyhranený staroslovanský dualizmus, avšak nie v dnešnej primitívnej forme, zdedenej po kresťanstve. Belbog nie je všemohúci boh, je to božstvo dňa a Slnka, berúci aj dávajúci, dobrý aj zlý. Černobog zase nie je Satan, nie je zosobnením všetkého zla vo svete (pretože zlo môže spôsobiť aj čisté slnečné žiarenie), je to božstvo zákutí, temna, noci a skrytosti. Tak, ako sa dnes kresťania modlia k „všemohúcemu bohu“ a križujú pred Diablom, tak sa Slovania k Belbogovi a Černobogovi nesprávali. Vedeli, že ctiť si treba aj božstvo dňa, aj božstvo noci. Preto je dnešné dualistické chápanie sveta smiešne. Tak, ako je aj smiešne celé „vznešené a čisté kresťanstvo“, tak aj s celým svojím smiešnym satanským kultom, ktorý vyznávajú len neznalci veci (hoci sa halia do „rúcha vznešenosti“ pozemského ukájania svojich chúťok).

Les a Hostinec

Taký, aký je rozdiel medzi rodnoverím a monoteizmom, taký obrovský je aj rozdiel medzi lesom a hostincom. Sú to dva úplne diametrálne svety, riadiace sa rozdielnými zákonmi a pravidlami, a ktoré obývajú úplne odlišné druhy ľudských charakterov.

Les. Tajomný v svojej rozľahlosti. Slobodný v svojej divokosti. Bezhraničná plocha rozjímavej hĺbky. Kniežatstvo hrdých bytostí, žijúcich zákonmi prírody. Kráľovstvo nádhery a drsnosti. Cárstvo tichosti a nevinnosti...

V jeden podvečer cez hlboký les, haliaci sa do jesenného šera, prechádzala nesúrodá skupinka štyroch prestrašených pocestných. Utekali pred nastávajúcou tmou a hnevom kopiacich sa mrakov, ktoré hrozili, že ich zasypú svojim daždivým hnevom. Pocestní však mali šťastie, pred hnevom neskrotnej prírody ich zachránil blízky hostinec, žiariaci do nadchádzajúcej noci.

Maličký hostinec, usadený v nízkom údolí na okraji vysokých a strmých lesných strání, lákal pocestných navonok svojou útulnosťou a príjemnosťou. Kamenné murované základy, hrubé drevené steny, šindľová strecha, z komína sa valil hustý dym a na vývesnom štíte sa zračila v neprehliadnuteľných krikľavých farbách maľba (človek by však povedal, že do popredia vystupovala aj oveľa menej výraznejšia maľba, staršia, ale aj omnoho ponurejšia). Pocestní vošli do hostinca. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Prvý z pocestných, ktorý hľadal zábavu, bezpečie a spoločnosť jemu podobnú, podobnú stádočku oviec, si našiel miesto na prízemí vo veľkej hodovnej sieni, kde sa cítil príjemne a spokojne. V kozube praskal oheň, z ktorého sa však kúdolil štipľavý dym haliaci sieň do neprirodzenej hmly, ale prítomným to nevadilo (už dávno sa im hnusil svieži vzduch plný vône kvetov a ihličnanov). Miestnosť bola plná ľudí – nešľachetnej aristokracie, otrhancov, pijanov, obchodníkov, zlodejov, povaľačov a iných, opájajúcich sa spoločnou bratskou atmosférou a veľkým množstvom alkoholických a opojných nápojov. Vo vzduchu sa miesili výpary korenín, ópia a iných opantávajúcich vôní, ktoré halili myseľ do nereálneho sveta preludov a fatamorgán. Rozhodne tu nebolo ojedinelé vidieť pospolu opilcov a zlodejov v bratskom objatí s kazateľmi a nešľachetnou aristokraciou. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Druhý bol vyberanejších mravov, nad zberbou v hodovnej sieni len ohrnul nos a vybral sa smerom k tlstému hostinskému. Od neho sa dozvedel, že jeho bratia obchodníci sa už dávno, niekoľko dní predtým, ubytovali v najdrahšej a najväčšej izbe hore na poschodí, ďaleko od hurhaja a lomozu nízkej lúzy. Vybral sa teda s radosťou v duši za nimi, pretože svojich zaostalých súputníkov už nemohol ani vystáť. Jeho bratia obchodníci sa neopájali lacným stuchnutým vínom a netrávili čas v spoločnosti nízkej zberby (aspoň nie vtedy, keď ju nepotrebovali využiť na špinavé kšefty). Izba bola útulná, ďaleko od hluku prízemia. V kruhu svojich rodných si teda sadol do kresla, zrak upriamil na starobylé kabalistické zväzky v knižnici a všetci sa spoločne rozhovorili o obchodoch, intrigách a svojich plánoch. Všetci boli naplnení dokonalou slasťou a potešením. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Tretí z nich sa rozhodol tiež vyhľadať pokoj od hluku a preplnej siene. Ale na rozdiel od predchádzajúcich dvoch sa rozhodol usadiť v stájach, kde doslova našiel oázu pokoja a ticha. Našiel tu paholkov starajúcich sa o kone, somáre, ťavy, muly a turbanistických sektárov, ku ktorým patril aj on. Tu, v obklopení sektárov, medzi svojimi, ktorí mu boli blízki duchom, rozmýšľal náš pocestný nad svojou nenávisťou k ženám, agresívnou vierou v polmesiac a utápal sa v myšlienkach vojny a genocídy neveriacich, všetko však skrývajúc pod maskou asketizmu, humánnosti a vzdelanosti. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Štvrtý, asi najviac podivínsky samotár, sa rozhodol utiahnuť do vlhkej pivnice hostinca. Tu v tme, v obklopení kurtizán, zmyselníkov, zhýralcov a dekadentov začal spolu s ostatnými velebiť svojho temného pána, pána chaosu. Vzývajúc nečisté sily sa snažili uvaliť čiernotu a úpadok na ľudské pokolenie. Popritom si užívali pozemských radovánok, ktoré im poskytovala hojná pivnica a povoľné kurtizány. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Všetci štyria, nech boli akokoľvek rozdielny, našli svoje dokonalé a bezpečné útočisko v tomto hostinci. V ňom našiel každý svoj svet, ktorý mu dokonale vyhovoval, a ktorý by všetci radi premenili na celosvetovú realitu. Tu, v bezpečí imaginárnych a falošných múdrostí a múrov, sa cítili doma. Ale...! Raz nastane deň, keď príde búrka tak silná, že rozmočené svahy na okolí sa zosunú a pochovajú celý hostinec i s jeho obyvateľmi, a mocné blesky a hromy zvestujú návrat pravej lesnej múdrosti.

V protiklade k tomuto uzavretému svetu sa rozprestiera večný okolitý les prechádzajúci do lúk, močiarov, jazier, hôr, skalných štítov, horúcich púští a ľadových plání. Okolo tohto hostinca (maličkého, umelého sveta) sa rozprestierajú nekonečné priestory plné múdrosti, večných zákonov a pravdy.

V bylinke rastúcej na lúke, žijúcej z ranej rosy a studeného dažďa, kvitnúcej vďaka životodarnému i páliacemu Slnku, je viacej múdrosti, ako vo všetkých pseudovedeckých spisoch. V hrdom strome stojacom na vrchu kopca, týčiacom sa korunou do nebies a vnárajúcom sa koreňmi do vlhkej temnej Zeme, je viacej vyrovnanosti a harmónie, ako vo všetkých teologických pojednaniach. V divokom zvierati, mäsožravom, či bylinožravom, žijúcom podľa presných pravidiel je viac čistoty, ako vo všetkých umelých morálnych kódexoch. V nespracovanej kovovej a kamennej rude, tomto rastúcom nerastnom dedičstve, je viac krásy, ako vo všetkých mramorových katedrálách. Vo vode, v horskej bystrine, plynúcej cez jazerá, plesá a rieky do riek a oceánov, je viac hĺbky, ako vo všetkých „múdrostiach“ náboženstiev.

Táto múdrosť, prístupná pre všetkých a známa odvekov, bola však odstrčená do úzadia nereálnymi hostincovými-krčmovými „múdrosťami“. Les, a príroda celkovo, však naďalej ukrýva svoje poznanie, stačí len otvoriť oči, myseľ a srdce. Stačí len dýchať, vnímať a nebáť sa búrkových mrakov, temnoty lesa a hĺbky jazera. Vtedy človek pochopí mozaiku bytia a života, kde nejestvuje jeden dogmatický názor na svet, kde nejestvuje jeden nadradený názor na vnímanie všetkého okolo seba, ani nejestvuje vždy všade za všetkým nejaký vyšší zmysel a cieľ, pretože už len samotný život má sám osebe význam a cieľ.

Sloboda, voľnosť, zodpovednosť

Asi každému je známe motto francúzskej buržoáznej revolúcie: rovnosť, bratsvo, sloboda, avšak rovnosť a bratsvo (hlavne ich zosobnenie v demokracii a komunizme) napáchali vo svete veľa zlého, nehovoriac už o zlom a prekrútenom význame slobody (zmaterializovaná v konzume a kapitalizme).

Preto je potrebné prehodnotiť doterajšie hodnoty a nastoliť nové (ako už kedysi dávno hovoril jeden nepochopený, no geniálny filozof menom Friedrich Nietzsche). Je pravda, že každý človek ako indivíduum (hoci je otázne, či sa v poslednej dobe dá naozaj o každom človeku hovoriť ako o indivíduu, pretože veľa ľudí vôbec nemyslí a postupne im odumiera hlas svedomia a vlastného názoru na čokoľvek) má svoje vlastné hodnoty, ktoré sú mu najbližšie. Avšak... Táto doba a ľudia v nej by mali mať na vedomí nasledovné hodnoty, ktoré sú asi najviac univerzálne a mali by byť vlastné každému človeku. Ide o: slobodu, voľnosť, zodpovednosť. Stojí za zmienku, že všetky tri sa vyskytujú už u väčšiny živočíchov. Prvé dve sú vlastné skoro všetkým, tretia je vlastná hlavne rodičom (nielen cicavcom) starajúcim sa o mláďatá a svoje potomstvo.

Pozrime sa ale na človeka a na tieto hodnoty. Uvidíme ako sa nimi ľudský tvor, ako kráľ tvorstva (ľudský rod sa rád takto tituluje), riadi, či skôr neriadi. Uvidíme, že človek je asi najmenej zo všetkých tvorov na Zemi ovplyvnený hodnotami slobody, voľnosti a zodpovednosti.

1.) Sloboda

Sloboda je pud a inštinkt vrodený skoro každému ľudskému tvorovi, no práve človek, vedomý si svojej nedokonalosti, si začať vytvárať umelé spoločenstvá a štáty, čím sa sloboda ako hodnota stala takmer prázdnym pojmom. Prečo sa to stalo? Na to je ťažké odpovedať, ale reálne a logicky by sme mohli vyvodiť, že k tomu došlo hlavne z ľudskej lenivosti, strachu a celkovej nedokonalosti ľudského plemena.

Človek bol, a aj je, lenivý. Je lenivý na to, aby sa zdokonaľoval telesne a duševne, aby čisto a harmonicky žil v osamotení, alebo v dvojici a kruhu rodiny, nanajvýš v úzkom sebestačnom spoločenstve. Z tejto lenivosti sa rozhodol vytvoriť spoločenstvo, v ktorom cítil kolektívnu moc a silu, ale toto všetko získal len na úkor straty pravej slobody. So vznikom spoločenstva a štátu sa začala okresávať sloboda človeka, najprv vo forme morálky, hodnôt, konvencií, tradícií, zvykov, nariadení, trestov, pravidiel, neskôr zákonov a noriem. Človek stratil so slobodou aj originálnosť a jedinečnosť. Začlenil sa do radu spoločenstva, preto bolo už len otázkou času, kedy vznikne stádové ľudstvo a v protiklade k nemu menšinová aristokracia, v ktorej naďalej prebývali zbytky pôvodného ľudského dedičstva slobody. Lenže aristokracia, vystavená útokom ľudu, sa nakoniec tiež znížila na jeho úroveň a aristokraciou bola už len podľa titulu.

Dnešný civilizovaný človek nie je vôbec v ničom lepší od človeka dávneho staroveku. Morálka, zákony, ani „náboženstvo lásky“ ho nezlepšili, skôr otupili a zoslabili. Veď aký je už rozdiel medzi ľudskými obetami pohanských vier a dnešnými genocídnymi vraždami v duchu humanity? Rozdiel je snáď len v tom, že naši predkovia verili v účinnosť obetovania a utiekali sa k nemu len v najnutnejších prípadoch. Dnes sa to však deje v masovom merítku a ľudia tomu vôbec nevenujú pozornosť.

Človek dvadsiateho-prvého storočia je tak otupený, že za cenu ekonomicky výhodného a pohodlného života, je schopný vzdať sa aj tých posledných zbytkov slobody, čo mu ešte zostali (právo protestu, odporu, kritiky). Za pár drobných predá človek svoju poslednú hrdosť. Kde sú tie časy, keď sa v aréne hrdinsky bojovalo o prežitie a vlastnú slobodu? Kde sú tie okamihy, kedy sa človek chopil zbrane a surovo bil hlava-nehlava, keď bola ohrozená jeho sloboda? Kde sú tie pudy neskrotenej šelmy, ktoré boli ešte prítomné u našich dávnych pohanských predkov? Sú už asi dávno a nenávratne preč.

Človek za cenu pokoja, pohodlia a slasti zamenil pravý život za karikatúru žitia. Hlasne vykrikuje, že je človekom demokracie, človekom civilizovaným, človekom moderným a pod. No nekričí sa toto tak nahlas len preto, že si je človek vedomý svojej nízkosti? Nehanbí sa za tento stav, v ktorom sa ocitol? Nezakrýva týmto krikom len svoju vlastnú neschopnosť a hanbu? Nevznikli snáď práve preto rôzne sociálne a politické frakcie a zoskupenia od anarchistov, cez skinheads až dajme tomu po hippies? Nevznikli snáď preto, že človeku kompenzujú (hoci len falošne) jeho stratenú slobodu? Nie sú tieto zoskupenia len hrou zmučených duší? Nevznikla snáď preto aj kultúra, politika a umenie?

Asi áno. Všetko vzniklo len ako náhrada (hoci nedokonalá) za stratenú slobodu. Lenže, je potrebné si uvedomiť (a zdravý človek si to skôr, či neskôr uvedomí), že v týchto subjektoch človek nenájde slobodu. Jediný zdroj a darca slobody je len príroda - surová, divoká a nespútaná. Preto ju človek ničí, špiní a devastuje. Preto, lebo sa hanbí za svoju nízkosť a nenávidí to jediné, čo by ho ešte mohlo slobode navrátiť. Na jednej strane je frustrovaný z jej straty, no na druhej strane sa nechce vzdať vydobytého blahobytu, majetku, titulov, kariéry a iných vecí. Z toho dôvodu človek mení prírodu na svoj pokrútený obraz - špinavý, hnilý a nechutný.

Veď načo je človeku sloboda, keď aj tak nakoniec zomrie? Radšej si treba užiť život v pohodlí, predať svoju dôstojnosť za pár drobných a na zabitie všadeprítomnej nudy si človek predsa vytvoril kultúru a umenie (samozrejme na svoj pokrivený obraz).

2.) Voľnosť

Človek by mohol povedať, že voľnosť a sloboda je vlastne to isté. Ale pri bližšom zamyslení by mal človek dospieť k tomu, že slobodný je napr. aj človek vo väzení, pretože sloboda je vzťahovaná hlavne na myseľ, dušu a ducha. Napriek tomu voľnosť je už pevnejšie spojená s voľným priestranstvom (hoci aj tu by sa dalo namietnuť, že voľný je človek aj vo svojej fantázii a pod.). Preto budeme voľnosť chápať v spojení s vonkajším materiálnym svetom, s pohybom a pobytom vo voľnej prírode.

Človek aj v tomto ohľade je pozadu oproti živočíchom. Každé zdravé zviera si prirodzene a surovo bráni svoju voľnosť, pretože tá je jeho slobodou. Človek sa však uzatvára do miest, bytoviek, do sveta internetu a virtuálnej reality (áno, aj autor článku je teraz v tomto väzení). Je ale potrebné sa aspoň načas, ak nie úplne nadobro, vymaniť z chápadiel týchto zlodejov voľnosti.

Človek by mal opäť začať cítiť potrebu žiť voľne ako vták, krúžiaci na oblohe, ako vlk, stopujúci svoju korisť niekoľko kilometrov, ako ryba, plávajúca v nekonečnosti vodstiev. Lenže... Tu, v prírode, na človeka striehnu smrteľné nebezpečenstvá. A dnešný človek tak veľmi lipne na svojom nízkom živote.

Je potrebné povedať, že aj z tejto hodnoty - voľnosti, sa dnes stáva móda a dobrý spôsob finančného zisku. Veď kvôli čomu by sa dnes stavali také množstvá hotelov, penziónov, ubytovní? Kvôli čomu by sa zriaďovali kilometre lyžiarskych trás a náučných chodníkov? Kvôli čomu vznikajú cestovné kancelárie a veľvyslanectvá v každej zapadnutej časti sveta? Na to, aby človek mal náhradu za pravú voľnosť, aby sa necítil frustrovane. Aby si myslel, že je voľný, že môže ísť kdekoľvek a kedykoľvek. Ale je tomu naozaj tak? Môže sa človek len tak rozhodnúť ísť žiť na druhý koniec sveta? Rozhodne nie! Dnes sa človek už len ťažko vymaňuje zo sveta byrokratických tlačív, úradných pečiatok a (v dnešnej dobe aj) satelitného sledovania a lokalizovania. Človek už nie je skoro nikde voľný, všade narazí na bariéry štátu, toho zlodeja slobody a voľnosti. Ale ak človek chce, dokáže všetko. Lenže dnešní ľudia už dnes poriadne už nič nechcú (ani ten konzum si nepriznávajú, veď by sa za to hanbili).

No nie je nič krajšie ako žiť voľne v tichej prírode, bez ľudskej faloše a nenávisti. Žiť len v lone stromov, potokov a vrchov. Sledovať v nemom úžase mystický východ a západ slnka, hviezdy, či oblaky. Žiť voľne, bez potreby cudzej pomoci, sebestačne, harmonicky, zdravo. Človek by v tomto prostredí dokonale vytriezvel z civilizačných chorôb, zbavil by sa politického balastu a kultúrneho odpadu. Môžeme len závidieť tým nemým tvorom (sú naozaj také nemé?), ktoré žijú v tomto prostredí. Lenže závidíme im to nesebecky? Asi nie, inak by sme im neničili ich krásny domov, nezabíjali by sme ich po stovkách, nezotročovali pre naše žalúdky, neexperimentovali na nich pre nepotrebné lieky a kozmetiku. Neznačkovali by sme ich lokalizátormi (hoci sa to deje z potreby ich ochrany). Ale chránime ich naozaj? Chránime seba a svoje potomstvo? Čo zostane z voľného pohybu našim potomkom, keď všetko bude jedno veľké smetisko? Nič! Každopádne sa správame veľmi nenávistne a pokrytecky, hoci si myslíme, že sme „civilizovaní, moderní, humánni a ochranárski“. V tomto boli naši pohanskí, barbarskí a „necivilizovaní“ predkovia omnoho humánnejší, ako my dnes.

3.) Zodpovednosť

S predchádzajúcimi dvomi hodnotami veľmi úzko súvisí aj zodpovednosť. Jedine slobodný človek, konajúci na základe svojho vedomia a svedomia, koná zodpovedne. Pretože vie, že za svoje skutky je zodpovedný. Dnes je však zodpovednosť strčená úplne do rohu, vydedená z ľudskej mysle. Predkladá sa názor, že je normálne a prirodzené odmietať zodpovednosť, vyhovárať sa na iných. Ale týmto spôsobom vzniká nekonečný kruh chaosu a anarchie, každý je „nevinný“, každý posunie svoje konanie a zodpovednosť na iného. Tým vznikne priestor na neporiadok a intrigy, pretože zodpovednosť sa zmietla pod stôl, vznikol stav svojvôle. Stačí sa len pozrieť na súdnictvo, zdravotníctvo a politiku. Tieto oblasti hovoria za všetko, pretože tu je najviac viditeľné, ako sa obchádza zodpovednosť. Keď dôjde k problému, nešťastiu a tragédii tak každý odmieta a presúva zodpovednosť na iných. Z tohto kolotoča vyjde obyčajný človek úplne znechutený a rezignovane a ľahostajne sa zmieri so situáciou. Čo iné mu ostáva? Veď aj tak sa nič nevyrieši.

Lenže takýto stav nie je možný do nekonečna. Hlavne v ekológii a enviromentalistike hrozí, že vznikne (možno už aj vznikla) situácia, kedy všetko nezodpovedné konanie už bude neúnosné a dôjde ku katastrofe. Dnes skoro každý ničí prírodu, ale zodpovednosť za toto – svoje – konanie má minimum ľudí. A ministerstvo životného prostredia? To je len karikatúra, znetvorený a nepodarený ľudský výmysel. Ochranárske združenia? Je pravda, že veľká časť z nich to myslí dobre, ale čo nakoniec zmôžu proti svojvôli štátu (napr. USA, Čína, Rusko a pod.)? A mnohé z ochranárskych združení vznikli len ako módny výstrelok, zábavka, poprípade ako dobrý kšeft.

Pokým človek nezačne konať opäť zodpovedne, tak so zmenou dnešného stavu nemôžeme počítať, aspoň nie v takej miere, aby zavážila a zlepšila súčasný stav. K strate zodpovednosti vo veľkej miere prispelo aj kresťanstvo, hovoriac, že všetko má v rukách „všemocný, spravodlivý a dobrý Boh“ a život na Zemi je len nedokonalosť oproti „nebu“. V tom prípade má skutok človeka minimálnu váhu a je vlastne nepodstatný. Lenže tento názor má katastrofálne účinky – človek zľahostajnel. Treba však povedať, že ľahostajnosť je vyvinutejšia forma agresie a nenávisti. Pri nenávisti nám ešte ako tak záleží na výsledku, ale pri ľahostajnosti je už človeku všetko jedno. A v dnešných ľuďoch je priveľa nenávisti a agresie, často len podvedomej, ale tá je najhoršia. Stačí sa len pozrieť na „obyčajného radového konzumného človeka“ ako sa správa cestou do prírody a v nej. Takýto človek je samá pýcha, arogancia a nadradenosť, ktorú si kompenzuje na ničení prírody, jej špinení svojím odpadom, ba priam sa v tomto svojom správaní vyžíva.

Človek a ľudstvo sa ocitli na okraji priepasti, ktorú si sami vyhĺbili. Nič na tom nezmení ani fakt, že zopár jedincov je ešte súdnych a múdrych. Aj tí budú nakoniec strhnutí masou stáda do temnej nukleárnej a bio-chemickej priepasti plnej hnusu, hniloby a rozkladu. Dnešný stav je o to horší, že dochádza k veľkému globalizovaniu. A ani prírodné kmene v Afrike, na Sibíri, v pralesoch južnej Ameriky a inde (civilizovaný človek ich rád nazýva „primitívnymi“) už nemajú istú bezpečnosť a čistotu svojej krajiny. „Humánny človek“ už aj tu položil kameň svojej dekadentnej spoločnosti - ťažbou znehodnotí posledné zbytky panenskej prírody, ekonomicky zotročí slobodných ľudí, nanúti im cudzie názory a návyky, pozve ich do svojho sveta atď. Z toho všetkého vznikne, okrem iného, len rasizmus, nenávisť a neistota.

Do vedomia súdneho človeka sa tlačia otázky: čo by sa stalo, kebyže „dnešný civilizovaný človek“ úplne vymizne? Dokázala by sa príroda opäť vzchopiť a obnoviť? A ak by prežil ľudský rod, nestalo by sa nakoniec opäť to isté – nevytvoril by si zase svoju civilizáciu – agresívnu, špinavú a pokryteckú? Nie je človek a ľudské plemeno len parazitom a prekliatím ostatných živočíšnych druhov? Nie je nakoniec človek len úplným dnom všetkého tvorstva?

Retra – Retra (2009)

V našom exkurze za neznámymi, či menej známymi, pohanskými kapelami budeme pokračovať aj naďalej. Dnes sa budeme venovať konkrétne poľskej pagan-black metalovej skupine Retra, ktorej lyrika je zameraná na slovanské pohanstvo. Tomasz a Trivialis (okrem iného pôsobí v takých kapelách ako Nów, North, či Grom) vydali v roku 2006 promo album s dvomi piesňami (Retra a Piesň Wojny), ktoré sa však nachádzajú aj na ich druhom, teraz už dlho-hrajúcom albume s rovnomenným názvom Retra.

Úvodná pieseň Inwokacja je najkratšou piesňou, ktorej začiatok sa nesie v príjemnej melodickej gitarovej pasáži, postupne dopĺňanej basgitarou a bicími v pozadí, občas vystupujúcich do popredia, avšak gitara má hlavnú úlohu. Celá skladba je čisto len inštrumentálnou záležitosťou.

Nasleduje pieseň Wieleci, ktorej začiatok sa veľmi podobá štýlu hudby kapely Venedae. Už od začiatku je skladba v strednom tempe, strieda sa príjemný poľský vokál spolu s drsnejším spevom. V piesni je miesto pre čisté gitarové vyhrávky, doplnené kvalitným zvukom bicích, basgitary (celkovo je album nahraný čisto, bez šumov a rušivých elementov) a záverečných kláves.

Druhá najdlhšia skladba Dvikti začína asi polminútovým gitarovým riffom, ktorý následne prejde do drsnejšej basgitarovej pasáže. Spočiatku táto skladba vyznieva ako príjemne čisto inštrumentálna vec, avšak následne poslucháč zistí, že celý inštrumentálny úvod piesne bol len gradovaním prechádzajúcim do dvojhlasného poľského orchestrálneho vokálu, občas prerušovaného drsnejším, ale nie nepríjemným spevom. Pozadie vokálom tvorí symbióza basgitary s bicími.

Hymn do Miecza sa nesie v asi najrýchlejšom tempe celého albumu. Vyznenie celej piesne je rýchle, vokál vyznieva povzbudzujúco, práca s hudobnými nástrojmi je vydarená (často vystupujú do popredia) a striedajú sa so spevom, čo príjemne zdynamizuje plynutie tejto skladby.

Nasledujú posledné dve piesne, ktoré boli nahrané a vydané aj v prvom promo albume, pričom obe tvoria aj najoriginálnejšiu časť celého albumu a sú akýmsi typickým hudobným rukopisom kapely Retra. Prvou z nich je rovnomenná pieseň Retra. Začiatok skladby sa nesie v predznamenávajúcej pasáži gradujúcich bicích, prechádzajúcich v orchestrálny mnohohlasný chór. Chór sa neskôr zmení v klasický vokálny spev znejúci za doprovodu basgitary, avšak ešte niekoľko krát má poslucháč možnosť rozplývať sa v chorálnom speve.

Druhou piesňou z promo albumu a poslednou piesňou tohto albumu je Piesň Wojny. Ide o najdlhšiu skladbu, avšak tempo sa spomaľuje, čomu sa podriadili aj hudobné nástroje. Čisté gitarové pasáže pôsobia pomalým melancholickým dojmom, avšak toto zdanie je nakoniec narušené a opäť sa k slovu dostáva rýchlejšie a metalovejšie tempo, nesúce sa až do konca skladby.

Retra je undergroundovou a menej známou záležitosťou pagan metalovej scény, avšak na základe nasledujúcich atribútov stojí za počúvanie (nielen jedno vypočutie): zvuk je čistý, spev je zrozumiteľný, nástroje sú dobre počuteľné, melódia je plynulá (hoci nie príliš rýchla, ale hlavné je, že neviazne) a rozhodne nejde o amaterizmus, pretože Trivialis hrá v pomerne dosť známych kapelách.

Tінь Сонця - Полумяна Рута (2007)

Ďalšia z kapiel, ktorá si rozhodne zaslúži pozornosť a vypočutie, je ukrajinská skupina Tінь Сонця (Tieň Slnka), hrajúca folk-power metal. Lyrika piesní je zameraná na ukrajinský folklór a legendy, ale najväčšiu inšpiráciu čerpá Tінь Сонця z histórie a života kozákov. Za zmienku tiež stojí, že samotná kapela nazýva svoj hudobný žáner kozáckym metalom. Kapela Tінь Сонця vznikla v roku 1999 a od tej doby stihla vydať jedno demo a tri dlho-hrajúce albumy. Našu pozornosť zameriame na posledný vydaný album Полумяна Рута.

Titulná pieseň Слався, Мати Русь! (Sláva, Matka Rus!) začína gitarovou vyhrávkou akoby v pozadí, ktorá razom prejde do mužského vokálneho spevu doplneného občasným gitarovým vybrnkávaním a takmer skrytými bicími. Слався, Мати Русь! je od začiatku až dokonca rýchlou melodickou skladbou, ktorá sa príjemne vnesie do uší bez rušivých agresívnych elementov.

Nasleduje ukrajinská národná pieseň Кривавий Танець (Krvavý tanec). Baladické gitary, bicie v pozadí tvoriace oponu a ukrajinský vokálny jednohlas tvoria v spojení s folkovým vyznením skladby zaručený hudobný úspech.

V skladbe Козаки (Kozáci) sa kapela zamerala na hlavnú tematickú a hudobnú zložku celej tvorby Tінь Сонця. Козаки sa nesie v už predtým načrtnutom melodickom tempe, tvorenom hudobným pozadím a príjemným jednohlasným spevom. Táto pieseň je jednou z najoriginálnejších skladieb celého albumu.

Z priamej kozáckej témy sa dostávame do podobnej textovo-hudobnej roviny piesne В Дикім Полі (V divokom poli). Príjemné klávesové tóny a nekovové bicie znejúce zo začiatku sa prenesú, oproti predchádzajúcim piesňam, do trošku zmeneného vokálneho spevu, akoby zastretejšieho. Táto skladba, spolu s piesňami Козаки a Не Вмирай!, tvorí srdce celého albumu.

V trošku pochmúrnejšom a melancholickejšom duchu sa nesie skladba Не Вмирай! (Neumieraj!), avšak stále je z nej počuť typický kozácky hudobný podpis Tінь Сонця. Celej piesni dominuje vokálny spev v spojení s hrou na violu, avšak hudobné pozadie je tvorené ako bicími, tak gitarou.

Viac ako deväť minútová piesň Пісня Чугайстра je najdlhšou z celého albumu. V pomalšom a melancholickejšom rúchu načrtnutom už v predchádzajúcej piesni sa nesie aj táto skladba. Spev je oproti predchádzajúcim piesňam pomalší a nie príliš dominantný, badať tu prácu a experimentovanie s vokálom. Taktiež je vidieť striedanie vokálu s čisto inštrumentálnou zložkou, v dôsledku čoho má poslucháč možnosť vypočuť si dlhé gitarové pasáže, miestami dopĺňané basgitarou a bicími.

Úvodná pasáž bicích a basgitary tvorí začiatok piesne Гнилгород (Hnilé mesto), ktorá následne skĺzne do orchestrálnej hry na violu. Postupne sa skladba rozbieha a opäť naberá dynamiku, spevavosť a akúsi jednoduchosť (nie však primitívnosť) začiatočných piesní. Oproti predchádzajúcim dvom melancholickým partom je táto pieseň priam nabitá folkovou atmosférou, nesúcou sa v rýchlej spádovosti až dokonca.

V skladbe Стежки Обрію (Cesty obzoru) má poslucháč pocit, že oproti predchádzajúcemu vokálnemu jednohlasu sa v piesni ozýva mnohohlas, avšak nie je tomu tak. V celej skladbe je badať inštrumentálnu zložku, ktorú tvorí jednak jemná klávesová pasáž, baladické gitarové riffy, ale aj tvrdá basgitarová vyhrávka.

K melancholickému tónu sa opäť dostávame v piesni Її Лиш Тінь (Len jej tieň), čomu sú podriadené aj hudobné nástroje, ktoré sú zjemnené, pomalšie a takmer v pozadí. Celou piesňou sa nesie typický vokálny jednohlas, doplňovaný violou, flautou a bicími.

Posledná pieseň Небо (Nebo) začína ambientným zvukom búrky prechádzajúcim hneď do orchestrálnej klávesovej pasáže, znejúcej pochmúrnym tónom. K prejasneniu celej piesne dôjde prácou jemných bicích, baladickej violy a ženského spevu.

Kapela Tінь Сонця v diele Полумяна Рута dokázala presadiť originalitu, individuálnosť a kozácky metal naplno zapracovala do svojich piesní. Celý album sa nesie na krídlach folkovej melodickosti, vokálnej čistoty a kozáckej dynamiky. Piesne sú napriek istým melancholickým momentom plné bujnej folkovej radosti.

Жар-Птица - За Русь! (2007)

V predstavovaní málo známych pohanských kapiel budeme pokračovať aj naďalej. Dnes upriamime pozornosť na ruskú pagan metalovú skupinu Жар-Птица (Vták Ohnivák) a jej demo album За Русь! (Za Rus!) pozostávajúci z desiatich piesní stredného rozsahu. Celý album sa nesie v dynamickom a hutnom duchu pohanského kovu.

Titulná pieseň Туман (Hmla) síce začína pomalou baladickou gitarovou vyhrávkou doplnenou hmlistými bicími, ale následne sa všetko premení do strmhlavého hudobného spádu, ktorý je pre tento album typickým znakom.

V načrtnutom dynamickom tempe pokračuje aj Мертвый Город (Mŕtve mesto). Tu sa do popredia derie drsný blackový spev, ktorý vyznie naozaj prirodzene, a v spojení s undergroundovým zvukom bicích vznikne veľmi rýchlo návyk na album За Русь!.

Spočiatku hymnické bicie nás uvedú do skladby Наказ Перуна (Príkaz Peruna). Tempo je viac než rýchle, vokál je drsný, ale príjemný, bicie si to rozdávajú s barbarskou dynamickosťou a údernosťou. Čo viac dodať, aj tu kapela Жар-Птица stavila na osvedčený recept úspechu.

Вера Предков (Viera Predkov) sa však nesie v menej dynamickom a surovom štýle. Napovedá to jednak príjemne zjemnený vokál. Za druhé, bicie ustúpili do úzadia a do popredia sa dostali baladické gitarové riffy.

Predchádzajúca skladba bola len príjemným oživením a spomalením v inak hutnom tempe albumu За Русь!. Napovedá tomu aj pieseň Междуусобица, ktorá sa opäť nesie v typickom spádovom a dynamickom prevedení, avšak originalitou táto skladba nejak zásadne nevyniká.

Tento nedostatok však viac než dokonale nahradí dojem z nasledujúcej piesne Сказ о Жар-Птице (Rozprávka o Vtákovi Ohnivákovi), ktorá je (spolu s piesňou Оборотень) jantárovým srdcom tohto albumu. Pri tejto piesni vyznieva celý začiatok albumu За Русь! naozaj ako jedno veľké intro, ktoré si zobralo za cieľ nabudiť sluch poslucháča rýchlym a búšiacim pagan metalovým nákladom (čo sa naozaj podarilo). V tejto skladbe sa totiž miesi ako dynamickosť a hudobnosť bicích, tak aj čistý a strhujúci vokál. Ale to nie je všetko, celá skladba sa totiž nesie v jasnom folkovom prevedení, čomu napovedá zjemnenie nástrojov a spomalenie tempa, no pod povrchom môžeme počuť aj drsnotu ruského jazyka.

Najdlhšou a aj najoriginálnejšou je pieseň Оборотень (Vlkolak). V nej sa dokonale prejavila symbióza dynamického spádu načrtnutého v prvých skladbách albumu s folkovým vyznením, ktorý sa rozprávkovo prejavil v piesni Сказ о Жар-Птице. Оборотень sa po inštrumentálnej stránke nesie v typickom metalovom žánri, avšak hudobné nástroje nie sú v popredí. Do popredia sa dostáva vokálny spev, doplnený pomalšími melodickými inštrumentálnymi pasážami. Avšak práve spev, v spojení s hudobným prevedením, je tým pravým zážitkom z tejto piesne.

Pomalé medzi-intro Реприза, sa nesie v hovorenom ruskom monológu. Hudobné nástroje úplne ustúpili do úzadia, len úplne v pozadí je počuť veľmi tichú inštrumentálnu oponu.

Слепец už napovedá, že sa album chýli k svojmu koncu. Tempo sa spomaľuje, drsný spev sa strieda s folkovým vokálom. Barbarské bicie prenechali miesto baladickej gitare. Hoci nejde o dynamickú skladbu, tak si táto pieseň zanechala istý nádych skrytej, ale hladkej plynulosti.

Záver albumu tvorí Воин Снегов. Jednohlasný spev v predchádzajúcich piesňach je vystriedaný mnohohlasom. Tempo, ako aj nástroje, sa spomaľuje, avšak istý iskrivý náboj spádovosti sa nesie aj v tejto poslednej skladbe.

Жар-Птица vytvorila netuctové dielo, pretože album За Русь! rozhodne vyžaruje prirodzenú hudobnosť, dynamickosť a plynulosť. Hoci ide len o demo album, tak svojou úrovňou a hodnotou presahuje niektoré dlho-hrajúce albumy známejších skupín. Ak by sme mali kapelu Жар-Птица k niekomu prirovnať, tak je to asi Concubia Nocte, alebo Morok, teda kapely hrajúce podobný dynamický pagan metal.

Bо Скорбях - Bо Скорбях (2007)

V tomto článku, zameranom aj naďalej na málo známe kapely, predstavíme ruskú skupinu Bо Скорбях, ktorá sa tematicky zamerala na starobylé ruské pohrebné zvyky a rituály. Tomu sa podriadil aj hudobný žáner kapely, ktorý by sme mohli označiť ako pohrebný folk-doom metal. Rovnomenný album, Bо Скорбях, pozostáva zo štyroch piesní, avšak dĺžkovo rozvrstvených na ohromných viac ako štyridsiatichdvoch minútach. Už len názvy piesní, ako aj tematické zameranie a samotná dĺžka skladieb, napovedajú, že rozhodne pôjde o originálne pojaté dielo, bez snahy bezduchého kopírovania a napodobňovania.

Prvou skladbou je Несчастие (Nešťastie), ktorá začína ambientným vlčím introm, plynule prechádzajúcim do basgitarového rúcha, doplneného zádušným mužským vokálom. Tempo piesne je pomalé až stredné. Melódiu určujú pomaly dopadajúce údery bicích v súhre s hrou na flautu. Drsný mužský vokál je následne doplnený spevavým ženským jednohlasom. Koniec piesne sa nesie v píšťalovej vyhrávke, doplnenej hmlistým ambientným zvukom vetra.

Pieseň Сироты (Siroty) napovedá, že v ponurom ladení celého albumu sa bude aj naďalej pokračovať. Jasným dokladom toho je ambientný škrekot čajok a smútočný mužský jednohlas, postupne pretavený do ešte drsnejšej hry bicích a basgitary. Isté odľahčenie, hoci len na krátky okamih, poskytuje ženský jednohlas, ktorý je však následne umlčaný mrazivým mužským vokálom. Podobne ako Несчастие, aj Сироты, sú čistou desaťminútovou záležitosťou neradostného smútku nad smrťou ľudskej osoby.

Postupne sme sa dostali do srdca tohto albumu, ktorý tvoria nasledujúce dve piesne. Prvou z nich je Батюшка, часть I (Báťuška, časť 1.), ktorej začiatok sa nesie v rýchlom inštrumentálnom vyznení kovových úderov bicích a basgitarovej vyhrávky trvajúcej viac ako dve minúty. Tempo zrazu spomalí, do popredia vystúpi smrtný mužský vokál v celej svojej burácajúcej hlasitosti, doprevádzaný melodickými bicími, zrýchľujúcimi plynutie skladby. Akoby úderom sekery, prejde melódia do krátkej, ale príjemnej flautovej vyhrávky. Avšak netreba zabúdať, že celá pieseň až do konca, je poznamenaná drsným vokálom, dynamickými kovovými bicími a basgitarovým pozadím.

Poslednou skladbou je Батюшка, часть II (Báťuška, časť 2.). Istú dávku teatrálnosti, oproti predchádzajúcim piesňam, má zmena mužského vokálu, ktorý sa zrazu nesie v orchestrálnom duchu. Ale klasický drsný jednohlas (podobný Amon Amarth) nenechá dlho na seba čakať a celý zvyšok piesne je v jeho moci (až na pomalé a do tmy utíchajúce pomalé flautové sólo nesúce sa do úplného konca piesne). Hoci ide o najdlhšiu pieseň albumu Bо Скорбях, tak je najviac monotónna a najmenej melodicky originálna.

Aj keď ide len o bočný hudobný projekt ruskej folkovej kapely Oprič, tak celkové hodnotenie je nasledovné: každopádne ide o originálne pojaté dielo, avšak svojim zameraním a vyznením piesní bude uspôsobené len na občasné vypočutie, rozhodne nie na súvislé počúvanie. Napriek tomu svojím vyznením iste spestrí rozľahlé stojaté vody pohanského black metalu, hoci len príležitostným vypočutím.

Чур - Брат Ветер (2006)

Nie úplne neznámou je ukrajinská kapela Чур (Chur), ktorá ma za sebou už dva dlho-hrajúce albumy. V dnešnom článku upriamime pozornosť na prvý z nich, na Брат Ветер (Brat Veter). Ladenie celej kapely je v žánrovom vyznení pohanského folk metalu, ktorý máme možnosť počuť na jedenástich skladbách tohto albumu.

Úvod sa nesie v podaní rovnomennej skladby Брат Ветер. Hneď zo začiatku máme možnosť získať obraz o hudobnom vyznení celého albumu, ktorý sa bude niesť v podaní ukrajinského folkového spevu spolu s príjemným ženským vokálom, v kombinácii s elektrickým prevedením inštrumentálnej stránky piesní. Zvuk nástrojov je čistý, bez rušivých momentov, často doplnený ambientnými vsuvkami.

Jednou z najviac inšpiratívnych piesní je bezpochyby Старец (Starec). Dlho znejúce basgitarové pasáže hneď zo začiatku v spojení s mužským spevom, doplneným neskôr mnohohlasom, vytvárajú neopakovateľný zážitok. Melódia nie je monotónna, tempo je rýchle a svojou prirodzenosťou neskĺzne k nude. Čisto inštrumentálne časti piesne, nesúce sa rytmickým vyklepávaním bicích v spojení s basgitarovými riffmy, dokonale harmonizujú s nasledovnými textovými pasážami piesne, v ktorých je spev veľmi zrozumiteľný.

Nasleduje Ворон (Havran) v podaní klasickej gitarovej vybrnkávačky. O doplnenie melodického pozadia sa následne postará surová basgitara a mužský vokál, ktoré sa budú niesť až do konca skladby. Plynutie piesne je spomalené textovou zložkou piesne, avšak tempo neupadá do strnulej pomalosti, pretože dokonale splynie s ambientným prevedením havranieho krákania.

Сура sa nesie po hudobnej stránke v typicky black metalovom rúchu. Basgitarové riffy, doplnené živelnými údermi bicích, však neskĺznu v samoúčelné intro tejto piesne, pretože zrazu máme možnosť počúvať melodicky drsný ukrajinský jazyk.

Skladba Kуяба je v čisto inštrumentálnom prevedení. Oproti predchádzajúcim piesňam ide o oddychovú pasáž, tým však utrpelo hudobné posolstvo, ktoré v tejto skladbe takmer nebadať.

Ambientným úvodom, za zvuku dažďa a búrky, sa začína Карна, ktorá bezpodmienečne patrí k vrcholným piesňam celého albumu. Prispievajú k tomu chytľavé klávesové tóny, spolu s basgitarovými pasážami, nesúcimi sa v zádušnom mnohohlase, pričom všetko toto sa nakoniec rozplynie v ambiento-basgitarovej vyhrávke na konci piesne.

Za najfolkovejšiu skladbu musíme označiť Три Дороги (Tri cesty). Celá sa nesie v ľahkom vzletnom prevedení, čomu je podriadená ako klasická gitarová vybrnkávačka, tak aj basgitarová pasáž, ktoré sú predzvesťou hlavného textovo-spevavého momentu celej piesne.

Весна Красна (Krásna Vesna) sa oproti predchádzajúcej piesni, nesie v mierne metalovejšom zvuku. Jediným originálnym a oživujúcim momentom je ženský spev, ktorý sa neobjavuje v celej piesni, ale len sporadicky. Inak ide o nevýraznú skladbu.

Posledné tri skladby (Вербовая Дощечка, Богатырская Сила, Герр Маннелиг) sú cover verziami ukrajinských národných piesní. Len Богатырская Сила (Bohatierska sila), v menšej miere aj Герр Маннелиг (poslucháč musí oceniť nádherný ženský spev), vyznieva nadpriemerne, vyniká slovanskou živosťou a rozhodne stojí za vypočutie.

Album Брат Ветер je folkovým počinom našich východných ukrajinských susedov. Ako taký, si zaslúži pozornosť poslucháča pagan a folk metalu. Nesie v sebe melodickosť, spevavosť, ale aj nedostatky (málo ľudových nástrojov, ženský spev je minimálne zastúpený). Napriek tomu je nepopierateľné, že kapela Чур sa snažila vytvoriť dielo, v ktorom by bol viditeľný ich rukopis. A to sa im rozhodne podarilo.

Morok - In The Forests Of Slavia (2008)

Dnes opäť zaostríme pohľad na jednu z ďalších, menej známych pohanských kapiel. Morok, pôsobiaci v Nemecku, je viac než vydarený počin. Demo album In The Forests Of Slavia dýcha naozaj dynamickosťou, pohanskou melodiskosťou a slovanskou agresivitou. Hudobníci Tur a Grom predvádzajú V lesoch Slavii, že slovanskému pagan-black metalu sa môže dariť aj v exile.

In The Forests Of Slavia pozostáva (len) zo štyroch piesní, rozvrhnutých do celkovej dĺžky dosahujúcej necelých dvadsaťdva minút. Avšak týchto dvadsaťdva minút je pre ucho poslucháča hotovým rajom, ktorý by sa dal prirovnať napr. k albumu Sekerou Peruna, Kladivom Thora od Concubia Nocte.

Úvod tvorí intro v podaní piesne The Wrath of Perun. Stredné klávesové tóny sú po necelej minúte nahradené surovou gitarovou pasážou, ktorá bude udávať tempo celej skladbe spolu s divokou hrou bicích. Melódia sa vryje dokonale do podvedomia svojou rýchlosťou a barbarskosťou, doplnenou surovým vokálom objavujúcim sa kde-tu. Rýchlosť zostane nezmenená až do konca Perunovho hnevu.

V rozbehnutom tempe pokračuje aj Within The Wet Soil. Zloženie inštrumentálnych momentov je vsadené na jednoduchosť gitarových riffov a klasických blackmetalových bicích. Po uplynutí asi polovice piesne dôjde k určitému uvoľneniu, avšak za cenu následného znásobeného hudobného účinku, ktorý pieseň dovedie do svojho konca na krídlach drsného vokálu a dokonalej súhry gitarových vyhrávok s úžasne hmlistými kovovými údermi bicích.

Plynulo sa dostávame k On The Edge Of The Dead Forest, kde vôbec nebadať prechod medzi Within The Wet Soil a touto piesňou. Pomalé gitarové riffy slúžia na koncentráciu ucha poslucháča, ktoré je následne znova uvrhnuté do osídiel barbarskosti Morok-u. V tejto skladbe najlepšie vyznie celá súhra jednoduchosti, a pritom geniálnosti, opakujúcich sa riffov a bicích, tvoriacich duniace pozadie piesne. K istému spomaleniu tempa dôjde za vokálneho spevu, ktorý je po dostatočnom vyznení opäť nahradený zbesilou pasážou, typickou pre tento album.

Záver tvorený Still The Thirst Of Your Sword sa vôbec nenesie v duchu outra. Táto skladba je rovnocennou predchádzajúcim trom piesňam, a to v svojej dynamickosti a rýchlosti. Prvky konca sa dajú badať až v polovici, kde je celé inštrumentálne zloženie piesne vložené len do pomalej gitarovej vyhrávky, doplnenej následne basgitarovým dunením. Postupne sa pridáva zbesilé bubnovanie a chorálny vokál, prechádzajúci do jednohlasného spevu.

Na záver je potrebné povedať, že hoci ide len o demo album tvorený štyrmi piesňami, tak rozhodne platí pravidlo, že kvalita má prednosť pred kvantitou. A ak budú nasledujúce albumy Morok-u (osobne dúfam, že už konečne dlho-hrajúce) naplnené takou výbušnou dynamickosťou a melodickosťou ako v In The Forests Of Slavia, tak samozrejme pôjde (zase) o originálne a geniálne dielo. In The Forests Of Slavia sa nenesie v klasickom napodobňovaní a kopírovaní, taktiež sa nejedná ani o tuctový album, pretože z neho dýcha individuálnosť, živosť a jednoduchosť (vyjadrená aj v obale albumu).

Tajomná sila slova Valerija Sineľnikova

Obľúbený a známy ruský autor Valerij Sineľnikov je nielen spisovateľom, ale aj ľudovým liečiteľom a bádateľom v oblasti staroruského a staroslovanského rodnoveria. Je až podivuhodné, že u nás na Slovensku od neho vyšlo pomerne veľa kníh, napr. Sila zámeru, Očkovanie proti stresu, Dohoda s chorobou I. a II., Cesta k bohatstvu, Ako sa mať rád a Tajomná sila slova. Ako napovedajú názvy kníh, jeho hlavné zameranie je orientované na liečiteľtvo a pozitivistické chápanie sveta. My sa však budeme venovať jeho knihe Tajomná sila slova, v ktorej rozpracúva filologický základ a počiatky ruského, slovanského a staroslovanského jazyka (určité náznaky slovanského rodnoveria sa dajú nájsť aj v knihe Ako sa mať rád). S touto filologickou prácou, Tajomná sila slova, veľmi úzko súvisia aj jeho ďalšie liečiteľské knihy, pretože Sineľnikov je presvedčený, že slovo a myšlienka sú základným kameňom a stavebnou jednotkou sveta a ľudského života. A na ich základe si vytvárame svoj život a svet okolo seba.

Táto myšlienka, že slovo má tajomú moc, naozaj stojí za pozornejšie preskúmanie, pretože v jednej slovanskej zvesti sa hovorí, že víly (lesné bytosti, alebo rusalky) sa človeku už neukazujú preto, lebo ľudský jazyk zdrsnel a zbarbarizoval sa nadávkami, urážkami a nechutnými výrazmi. Ukážu sa až vtedy, keď sa človek opäť „poľudští“, keď jeho činy, myšlienky, slová a skutky budú opäť čisté a vznešené. Keď nadávky a nenávisť vystrieda opäť veselosť a láska.

Preto sa bližšie pozrime na knihu Tajomná sila slova pochádzajúcu z Ruska, národa a štátu, v ktorom sa asi najviac uchoval silný slovanský duch. Silný a mocný ruský duch, tak veľmi neznečistený západným balastom a úpadkom, je v protiklade k „demokratickým“ slovanským národom strednej Európy. Sineľnikov sa vyjadruje aj na margo demokracie, pretože je Rusku vytýkané, že je málo „demokratické“. Sineľnikov uvádza podobenstvo o včelách a muchách. Keby sme včelám naočkovali demokratického ducha, tak by ani jedna neprežila, pretože žijú v hierarchickom a harmonickom spoločenstve, podobnom ruskému spoločenstvu a demokracia by spôsobila ešte väčší chaos v tomto kolose, ako keď sa bude riadiť vodcovským-prezidentským-cárskym systémom. Naproti tomu demokraciu a demokratické štáty prirovnáva k muchám, ktoré žijú individuálne, paraziticky a netvoria pevné spoločenstvo. Na Sineľnikovi vidno, že v Rusku pretrváva zdravý, protizápadný názor, pretože demokracia, ani západ (USA, EU) nie sú ideálnymi formami krajín.

Proti germánskemu (nemeckému a anglickému), ale aj judaistickému pohľadu na svet a kultúru zastáva Sineľnikov názor, že Slovania mali svoju vznešenú a vysokú kultúru. Odmieta tvrdenia, že Slovanom priniesli „civilizáciu“ či už Germáni, či židovsko-kresťanské misie, čo je v dnešnom vedeckom prostredí nanajvýš menšinový názor (stačí sa len pozrieť na to, koľko pozornosti sa venuje judaizmu, ale aj ako sú prvopočiatky slovanských národov prenášané na zakladajúci germánsky element). Sineľnikov napriek tomu stelesňuje ruského ducha, ktorý bez toho, že by musel skladať pocty západu, skúma a báda slovanské a ruské dejiny bez predsudkov a ideologických dogiem.

Sineľnikov sa snaží poukázať na počiatky nielen ruského jazyka, ale aj ostatných slovanských jazykov, pričom hovorí, že pôvodný staroslovanský jazyk prenikol nielen do baltských, ugrofínskych, ale vo veľkej miere aj do germánskych jazykových štruktúr (na základe filologického porovnávania). To, čo je u nás považované len za výmysel a dielo romantizmu, teda pôvodné črtové-runové slovanské písmo, je v Rusku normálnym a nespochybniteľným poznatkom (stačí len spomenúť niekoľko stoviek brezových kôr, beresty-gramoty, ktoré sa v Rusku uchovali a poukazujú na vyvinuté slovanské runové písmo, za zmienku stojí aj to, že sa runami písali aj obyčajné listy jednoduchej súkromnej povahy, čiže neboli obmedzené len na úzky okruh vzdelancov, volchvov-berendejov).

Tajomná sila slova je nabitá silou a čarom. Pred čitateľom sa odvíja putovanie Olega skúmajúceho prastarý ruský jazyk a písmo. Pôvodný slovanský jazyk je analyzovaný v len niekoľkých slovných základoch (rod – počiatok, ra – svetlo, ar – zem, sva – nebo, ha – pohyb). Za zmienku by iste stáli aj také slovotvorné základy ako lub, mir, slav, hoci tie sa v knihe nevyskytujú, ale čitateľ si na základe tohto postupu domyslí a objaví starobylosť nielen ruštiny, ale aj ostatných slovanských nárečí a jazykov. Okrem toho je do deja zahrnutá aj Zlata, ktorá symbolizuje ženský princíp lásky, s touto postavou Sineľnikov rozvíja prítomnú úlohu slov a jazyka, ktorým formujeme svoj svet. Sineľnikov kritizuje dnešnú kultúru a umenie kvôli dekadencii a úpadku. V prvom rade Sineľnikov obracia svoj kritický hlas na Hollywood a na americké filmy, ktoré „fungujú na princípe zla, vytvárajú v dieťati program ničenia, zabíjania“. Ďalej sa necháva Sineľnikov počuť, že „pravidelné sledovanie zahraničných, predovšetkým amerických filmov potláča schopnosť zachovania rodu a materstva. Vysmievajú sa hodnotám, ako sú nevinnosť, skromnosť či nezištnosť“. S tým sa nedá nesúhlasiť.

Je nespochybniteľné, že Tajomná sila slova je knihou veľkého významu. Je plná rodnovereckého a staroslovanského pohľadu na život a na svet okolo nás. Prvotný záujem je venovaný ruskému a slovanskému jazyku, jeho počiatkom a histórii. Okrem toho je v knihe načrtnutá problematika správneho používania slov, ako aj potreba očistenia ľudskej kultúry od úpadkových foriem. Nakoniec sa Sineľnikov v tejto knihe venuje aj emóciám a láske. (Za zmienku iste stoja aj jeho ďalšie knihy, napr. Dohoda s chorobou I., kde má čitateľ možnosť vstúpiť do svojho podvedomia a zistiť príčiny svojich chorôb, už len pri prvom prečítaní dôjde k psychickému vyrovnaniu a zbaveniu sa duševných komplikácií).

Naozaj milujeme?

Žijeme vo veku pokroku, technológií, v civilizovanom svete, plnom demokracie a slobodných možností. Aspoň tak to ľuďom predkladajú mnohé masovokomunikačné prostriedky, politici, cirkev a pod. Avšak... Ako je to v skutočnosti? Naozaj sme tak veľmi odlišní (samozrejme v pozitívnom zmysle slova) od svojich predkov? Nie je to len sebaklam, ilúzia, v ktorom ľudia dnešného veku tak radi žijú? Pozrime sa na tento problém bližšie a uvidíme, že od veku pravej humanity, cti a lásky máme ďaleko (ale to je iste jasné každému pravému rodnovercovi, stačí sa len pozrieť na svoje blízke okolie).

1.) Láska k ľuďom a spoločnosti. Rodnoverie

Ľudstvo je už skoro dve tisícročia vystavené vplyvu ideológie menom kresťanstvo. Toto náboženstvo „lásky, pokroku a zjednotenia“ by malo za ten čas ukázať plody svojej práce. Avšak vôbec nie je badať, že by „civilizovalo“ národy sveta. Vôbec nie je vidno, že by sa ľudia správali lepšie, ako v dávnej „pohanskej a barbarskej“ minulosti. Nie je vidno, že by zanikli, alebo sa aspoň minimalizovali vojny, konflikty a násilnosti. Vôbec nie! Kresťanstvo v tomto zlyhalo, pretože aspoň oficiálne si to zobralo za svoj cieľ. Nie je ojedinelým prípadom, keď dochádzalo a dochádza k vojnám z náboženských dôvodov. Stačí sa pozrieť na tridsaťročnú vojnu, na križiacke výpravy, nielen do islamského sveta, ale aj na križiacke výpravy proti zvyšným „pohanským“ národom stredovekej Európy. Na „náboženstvo lásky“ doplatili svojou jedinečnosťou, odlišnosťou a hrdosťou mnohé kmene a národy, nevynímajúc Germánov, Slovanov, Baltov a i. Monoteistické náboženstvá (judaizmus, kresťanstvo a islam) sú povestné svojou brutalitou, krutosťou a nenávisťou k čomukoľvek odlišnému, „pohanskému, heretickému, kacírskemu“. V mene kríža (a polmesiaca) dochádzalo (a aj dochádza) k mnohým zločinom proti ľudskosti a genocíde. Tak ako bol zakázaný nacizmus, treba zakázať aj komunizus, kresťanstvo, islam a vlastne všetky nadnárodné ideológie, pretože v ich duchu dochádzalo, dochádza, a aj bude dochádzať k násilným činom.

Pokiaľ človek bude aj naďalej v zajatí ideológií, tak rozum, cnosť, láska a humanita nemajú šancu na úspech. Pokiaľ človek nezoberie na svoje plecia zodpovednosť za svoje činy, tak bude dochádzať aj naďalej ku konfliktom. Pretože len slobodný, cnostný a rozumný človek si dokáže uvedomiť zlo vyplývajúce z akejkoľvek ideológie (dokonca aj z dnešnej „demokracie“). Ak človek nezačne naozaj slobodne myslieť a zodpovedne konať, tak ľudstvo, príroda, spoločnosť a aj samotné indivíduum bude spieť do nukleárneho, znečisteného a krutého pekla.

Od čias „pohanských“ sa nič nezmenilo, azda len zhoršilo. Tak ako aj vtedy bola viera, filozofia a život našich otcov a matiek tým jediným správnym, tak je tomu aj dnes. Aj dnes je liekom na súčasnú situáciu návrat ku koreňom, k rodnoveriu, k predkom. Ide o jedinečný odkaz, ktorý sa monoteistické štruktúry snažili zničiť, avšak neúspešne. A prečo je práve rodnoverie („pohanstvo“) tou jedinou správnou cestou? Dôvod je jednoduchý. Pretože išlo (a ide) o prirodzenú formu svetonázoru, filozofie, viery (na rozdiel od umelých monoteistických náboženstiev), vzniknutú v lone a čistote prírody. Rodnoverie nevzniklo na ovládnutie sveta, na spásu ľudskej duše. Vzniklo z lásky k životu, prírode, svetu. Niečo také jedinečné ako rodnoverie nikdy nejestvovalo. A to z toho dôvodu, že rodnoverie nebolo jedno, ale každý národ, kmeň, každá dedina mala svoje rodnoverie, vychádzajúce z prírodných zákonov, avšak prispôsobené práve konkrétnym ľuďom a situácii (preto sú monoteistické náboženstvá také odcudzené ľuďom). Slovanské rodnoverie nebolo nadradenejšie napr. baltskému rodnoveriu. Každé rodnoverie bolo správne, či už slovanské, románske, baltské, indiánske, atď. Môže byť namietnuté, že aj vtedy sa viedli vojny. Áno, rodnoverie neznamená „zlatý vek“, pretože sa viedli vojny, avšak menšieho dosahu a rozsahu ako vojny náboženské a ideologické, ale najviac sa mu približuje.

To, prečo je rodnoverie správne je to, že vyhovuje celej palete národov a kmeňov, pretože každý národ má svoje jediné a správne rodnoverie. Pretože ide o prirodzenú formu svetonázoru a jednotlivec má možnosť cítiť svoju individuálnosť, originalitu a odlišnosť, a pritom úzku spätosť s inými národmi. Len vtedy dôjde k určitému stabilizovaniu celosvetovej situácie, ktorú narušilo kresťanstvo, kapitalizmus, imperializmus a konzumný spôsob života. Len v rodnoverí každý národ bude cítiť svoju jedinečnosť a zabudne sa na umelú ideologickú nadradenosť. V žiadnom inom svetonázore nie je taká sila a možnosť ukončiť svetové konflikty, pretože rodnoverie znamená starať sa hlavne o svoje problémy a nemiešať sa do cudzích záležitostí.

Dnešnému svetu vládne hlúposť, pokrytectvo a faloš. Stačí sa len pozrieť na súčasné kresťanské zhromaždenia vo Vatikáne, ľudia si naivne a hlúpo myslia, že pápež dokáže vyriešiť ich problémy. Alebo zraky upierajúce sa k USA, či EU, ani tieto inštitúcie nevyriešia ľudské problémy. Tak ako ich nevyriešia ani všetci politici sveta, vodcovia, kňazi či duchovní. Začať treba od seba.

2.) Láska k prírode, zvieratám a okoliu

Z každého kúta na človeka doliehajú ekologické témy. Ako každý miluje prírodu a nikto ju nešpiní, ako každý vyhlasuje, že je potrebné prírodu chrániť, atď. Ale... Situácia je iná, ľudia len rozprávajú, ale nekonajú. Naoko sú čistotní a čestní, avšak v hĺbke svojej duše sú prehnití a skazení. V dnešnej spoločnosti sa udomácnil trend malomeštiactva, falošnej láskavosti a pseudo-ekologickosti.

Príroda je oproti „pohanským“ časom zdevastovaná, zničená a zamorená. S tým musí každý súhlasiť. Keďže je dnes len málo miest na svete čistých a panenských, tak sa naskytá opodstatnená otázka: kto je za to zodpovedný? Je samozrejmé, že veľká väčšina ľudí poprie svoju zodpovednosť za znečistenie, vyhlásia sa za nevinných a zodpovednosť hodia na iných. Taký je prístup väčšiny dnešných „civilizovaných“ ľudí: odmietnuť svoju zodpovednosť, hodiť ju na iných, a tým prestanú problémy existovať.

Avšak, pravý človek berie zodpovednosť za svoje činy a za svoje konanie. Preto naozaj zodpovedný človek nesie zodpovednosť aj za dnešný stav ekologického zamorenia Zeme. Je to náš vek, naše činy, naše priestupky, ktoré uvrhli Zem do tohto katastrofického stavu. Preto je už na čase prijať zodpovednosť (nech je to akokoľvek ťažké a frustrujúce) za svoje žitie a skutky. Rozjímavý a nezaslepený človek musí vidieť už len v svojom najbližšom okolí tie zástupy „normálnych“, stádových a pokryteckých ľudí, čo drancujú a podvedome ničia všetko čisté a krásne. Uvedomelému a rozumne zmýšľajúcemu jedincovi istotne museli vyvstať v mysli nasledovné otázky: Načo ľudia chodia do prírody, keď ju znečisťujú? Ak tam chodia kvôli relaxu, zbieraniu húb, či bylín, prečo potom prírodu znečisťujú? Tieto otázky sú opodstatnené a čistého človeka musia iste napadnúť, pretože vyjadrujú schizofrenický rozpor dnešnej doby, ľudí a ideológie riadiacej mozgy miliónov ľudí.

Ruský spisovateľ, zaoberajúci sa slovanským rodnoverím a liečiteľstvom, Valerij Sineľnikov, vo svojich knihách hovorí, že ľudia sú zodpovední nielen za svoj život, ale aj za slová, ktoré používajú (podľa neho slová majú veľkú, liečivú aj ničiacu, moc, vychádzajúc zo starobylej náuky ruských volchvov-berendejov) a hlavne za skutky, ktoré konajú. Preto aj všetko konanie, správanie a skutky ľudí sú týmto poznačené. Teda, keď sa ľudia vyberú do prírody oddychovať, načerpať sily a pokoja, a pritom ju znečistia odpadmi a smetím, čo si sami priniesli, tak negatívne ovplyvnia svoj život a „pôvodný oddych“ neprinesie pozitívny náboj, ale negatívne vplyvy, ako choroby, neúspech, nešťastie a pod.

Ak sa aj ľudia vyberú na huby, či byliny, a nazbierajú utešené množstvo týchto lesných darov. Napriek tomu ak znečistia les, lúku, prírodu (deje sa to často, napr. cigaretové krabičky sú v prírode skoro samozrejmosťou), teda prinesený odpad jednoducho nechajú pohodený v prírode, tak huby a byliny, čo nazbierali nebudú v sebe niesť čistotu a silu prírody, ale budú mať v sebe tú špinu odpadu, čo ľudia odhodili v lese. Všetko sa ľuďom vracia, taký je zákon prírody. To, čo ľudia zasejú, to aj budú mať. Preto aj účinky bylín dnes strácajú na sile, to preto, lebo ľudia svojou nenávisťou a agresivitou ničia pozitívny náboj celej prírody (zakladanie čiernych skládok, odhadzovanie odpadu cestou po lese, toxické, chemické a biologické zamorenie planéty, masové hubenie živočíchov a pod.). Kedysi bolo prírodné liečiteľstvo jedinou a účinnou formou boja proti chorobám (a bolo ich aj podstatne menej), dnes tomu z logických dôvodov tak nie je, pretože je príroda zašpinená a znečistená.

3.) Láska k rodine a blízkej osobe

Doteraz sme sa venovali láske a vzťahu človeka k ľuďom, spoločnosti a prírode. Teraz sa pozrieme na lásku človeka k rodine a blízkej osobe. Tak ako boli predchádzajúce formy lásky na nízkej a prevrátenej úrovni, tak aj tento posledný druh lásky bude na rovnako zdegenerovanej úrovni (aspoň u veľkej časti ľudskej populácie, pretože sa nájdu aj výnimky, avšak tých je v porovnaní s celkovou populáciou len minimum).

Asi najmenej narušeným vzťahom v rodine je vzťah matky k jej dieťaťu, hoci s postupom času dochádza k jeho narúšaniu, ku konfliktom, kedy dochádza k vzďaľovaniu sa dospievajúceho sa dieťaťa od matky. Materinský cit a láska je našťastie najmenej narušeným vzťahom, bez ktorého je nemysliteľné vychovať zdravé a vyrovnané potomstvo.

Horšie je to už vo vzťahu otec-dieťa, a otec-matka. Nie je ojedinelé, keď má otec narušený vzťah so svojim dieťaťom, alebo so svojou ženou. Je samozrejmé, že dieťaťu je bližšia matka, ako otec. Taktiež sú muži viac náchylnejší k alkoholizmu, závislostiam, agresivite, tyranii a pod. Hoci v poslednom čase (čo je na zaplakanie) aj matky skĺzavajú k tomuto defektnému správaniu.

Vzťah dieťaťa k svojim rodičom je v poslednom čase veľmi ovplyvňovaný masovokomunikačnými prostriedkami, sektami, partiami, zlými idolmi a prevrátenou propagandou Hollywoodu. Rodina je základný kameň kmeňa, národa a spoločnosti. Ak nedôjde k stabilizovaniu a zharmonizovaniu atmosféry v rodine, tak nebude možné zabezpečiť odveký prirodzený vývoj ľudského rodu, pretože sa budú množiť defektné ľudské indivíduá, postihnuté egoizmom, pokrytectvom, sociálnymi a psychickými vadami, s homosexuálnym syndrómom a pod.

Takýto jedinci nebudú schopní zabezpečiť výchovu a zdravé, harmonické pretrvanie svojej rodiny, pretože ľudský pud smeruje k potomstvu a staraniu sa o potomkov. Ale tomu, ako rodinne a harmonicky žiť, sa nevenuje veľmi pozornosť, v kurze sú len rozvody, aféry, neviazaný sex, úpadok a degenerácia všetkého druhu.

Avšak, ak v človeku pretrvalo aspoň minimum rozumu, slušnosti a cti, tak zistí, že dnešný stav je chorý a nehodný nasledovania. Je potrebné opäť vzkriesiť dávnu a pomaly miznúcu obetavosť oboch partnerov, prosociálnosť, lásku, nehu, vernosť a zodpovednosť. Len tak je možné udržať vzťah stabilný a stály, len vtedy vznikne ideálne prostredie na výchovu potomstva. Ale v dnešnej rýchlej dobe, civilizácii bažiacej po úspechu a osobnej prestíži, je ideál obetovania druhému cudzí. V dokonalom súlade s kresťanskou vierou je dnešný egoizmus, pretože práve kresťanstvo ukotvilo v spoločnosti snahu o spásu svojej individuálnej duše. S tým súvisí individualizmus a liberalizmus. Avšak staré hodnoty prežívajú, a sem-tam sa objavia u takých mysliteľov (outsiderov, na okraji spoločnosti), akým bol nepochybne aj Charles Baudelaire, ktorý v svojich dielach oživuje nasledovnú myšlienku: „Ale či záleži na večnom zatratení tomu, čo našiel v jedinej chvíľke nekonečný pôžitok?“. Tu už nejde o egoizmus a individualizmus. Tu sa človek obetuje svojmu ideálu, myšlienke, cnosti, láske, potomstvu atď. Jednoducho, človek stavia nad svoje šťastie niečo iné ako je on sám a nezáleží mu na svojom sude.

A to je pravá láska, či už k ľuďom, prírode, alebo najbližším. Obetovanie a nehľadenie na svoju osobu. Komu už záleží na spáse, či zatratení, keď naozaj miluje, a tým jediným podstatným je pre neho niekto, alebo niečo iné? To je láska, pravá láska, bez žiarlivosti a nárokov na odmenu. A tej je v dnešnej dobe strašne málo, hoci filozofia zdravého a harmonického života je taká jednoduchá a odvekov známa: „Cti svojich Bohov, miluj svoju ženu a bráň svoju vlasť!“. Avšak ľudia si radšej vybrali tú ľahšiu cestu egoizmu, uspokojenia a lenivosti, avšak ľahká cesta vôbec neznamená správnu cestu. Ľahká cesta smeruje jedine k záhube. Chceme sa vydať na cestu k záhube, alebo radšej prehodnotiť celý doterajší spôsob života a navrátiť sa k správnej ceste lásky a zodpovednosti? Dokážeme ešte vôbec naozaj milovať? Podľa odpovedí na tieto otázky a nášho spôsobu života sa bude odvíjať nasledujúca budúcnosť ľudského rodu a celej planéty Zem.