Už dávno je preč čas, keď kresťanská cirkev mala monopol na duchovnú sféru. V dnešných dňoch je normálne vyznávať cudzokrajné a exotické náboženstvá, ale do povedomia sa dostáva aj staro-nové slovanské pohanstvo. Avšak... Je treba si uvedomiť, že myšlienkové dedičstvo a filozofická nákaza kresťanstva pretrváva stále, a veľká časť dnešných „pohanov“ je vlastne len kresťanmi, ale v inom rúchu, ktorí narozdiel od jedného boha vyznávajú viacerých, ktorí zamenili nebo a peklo za Naviu a Irij. Toto ale nie je naozajstná zmena názoru a postoja! A zmena názoru a videnia sveta je dnes naozaj potrebná! O pôvodnej viere našich predkov sú len skúpe a útržkovité správy. Rozhodne však nešlo len o istú formu polyteizmu, modlárstva a pohanstva. Okrem iného sa v pôvodnej viere miešali prvky monoteizmu, ateizmu, kultu predkov a úcty k prírode. Toto však nechceme dnes rozoberať. To, čomu chceme venovať pozornosť je fakt, že pravý pohan, a vlastne pravý človek, by mal mať v sebe istú dávku bezbožnosti, nedôvery, zdravého egoizmu a kritického myslenia.
Naši predkovia boli pravými pohanmi preto, lebo boli neskazení vierou v spasenie, vykúpenie, večný hriech, nezdravý súcit s ostatnými a slepou vierou v zvrátené božstvo. Boli pravými ľuďmi preto, lebo žili svoj život, brali ho ako prišiel a tým, že žili v drsnom a divokom prostredí museli byť odkázaní na seba a svojich najbližších. Postupne došlo k tomu, že aj z pohanstva sa začal stávať umelý výtvor, založený na sviatkoch, veštbách, konvenciách a pod. Asi bolo dobre, že došlo k prerušeniu tohto procesu, pretože nakoniec by možno došlo k úplnému prevráteniu a znehodnoteniu celého pôvodného odkazu predkov (tak ako sa to stalo kresťanstvu a všetkým veľkým náboženstvám).
O našich predkoch nemôžeme jednoducho vyhlásiť, že boli neveriacimi (z pohľadu kresťanov), ani že boli veriacimi (rozhodne nie v zmysle kresťanstva). Čo však môžeme a musíme povedať, je fakt, že viera (ako je vnímaná dnes) u nich nejestvovala, pretože pohanstvo bolo pre nich životom, prírodou a neustálym kolobehom večnosti a sveta. Aspoň v prvotnej fáze tomu tak bolo, postupne však dochádzalo k vzniku pohanskej teokracie, ktorá bola podobná ako neskoršia cirkevná hierarchia. Čo je však potrebné si uvedomiť, je to, že pohanstvo je v prvom rade o jedinečnosti, originálnosti, samostatnosti a zodpovednosti. Keď sa raz vytvorí ucelený dogmatický systém pohanstva, tak nakoniec vznikne niečo na spôsob kresťanských kacírov a pravovercov, kedy sa vytvoria pohanské dogmy - nemenné pravdy. Preto je nevyhnutné myslieť a cítiť sám za seba. Nikto iný nám nedá návod ako komunikovať s božskými a vyššími bytosťami, nikto nám nemôže povedať ako sa treba zhovárať s Perunom, Svarogom, Morenou a celou prírodou. Len v svojom ľudskom vnútri musí človek nájsť to, čo hľadá, nech už je to čokoľvek. Nik iný mu neuľahčí život, ani bohovia, ani dobrí ľudia.
O starej „viere“ Slovanov je tiež potrebné povedať, že chápali božstvá úplne inak ako ľudia dnes. Každopádne nešlo o pokorný prístup, aký majú kresťania k svojmu bohu. Na druhej strane však nešlo ani o prístup typický pre pohanských Grékov a Rimanom, u ktorých sa nakoniec z pohanstva stalo celoštátne náboženstvo (tým zdegradovalo, stalo sa umelým a neživotaschopným). Slovania mali k svojim bohom taký vzťah ako k prírode okolo nich (v konečnom dôsledku boli ich bohovia zosobnení vo všadeprítomnej prírode), nešlo o neosobný prístup kresťana k vzdialenému nebeskému bohu, ktorý všetko vidí, vie a za všetko vymeriava tresty. Slovania vedeli, že príroda dáva aj berie. Taktiež aj bohovia - berú, aj dávajú, podľa svojej vôle a človek môže len vyjadriť svoju túžbu, čo by chcel a ako by to chcel. Zásadne by sa nemal znižovať k žobraniu, pokore a neustálemu modleniu sa k bohom.
Tiež stojí za zmienku povedať, že nie vždy je božstvo - vyššia bytosť, bez toho, čo sa dnes nazýva zlé, temné a egoistické stránky. Stačí sa len pozrieť na človeka („pána a vrchol tvorstva“) a zistíme, že je plný nezdravého egoizmu a zlosti. To isté je potrebné predpokladať aj u bohov, tiež sa u nich miešajú rôzne stránky bytia, veď čiernobiele videnie sveta je len produktom semitského monoteizmu (rozhodne to nemôžeme stotožňovať so slovanskými božstvami Černobogom a Belbogom, tu ide o niečo na spôsob dňa a noci, zásadne v tom netreba vidieť dvojicu Diabol-Boh).
Ak chce človek naozaj odhodiť falošnosť zdedenú po kresťanskom panovaní nad svetom, tak je nevyhnutné sa začať riadiť nedôverou v okolie, ľudí a bohov. Len touto nedôverou a uvedomením si seba samého môže človek skutočne ctiť a naozaj veriť v pohanských bohov (tí rozhodne nie sú ani dobrí, ani zlí; sú ako okolitá príroda a vesmír; žijúci si svoj vlastný život, preto je nesprávne žiadať od nich neustálu pomoc a ochranu). Dalo by sa povedať, že takto nakoniec vznikne z pohanstva ateizmus, ale nie je tomu tak. Týmto postupom človek pochopí veľa z najzákladnejších princípov sveta a hlavne nebude odkázaný na nikoho iného, len na seba. Preto by hlavnou ideou celého pohanstva mohla a mala byť nasledovná a zamysleniahodná múdrosť: „Nemôžeš veriť ani bohom, mužom, ženám, ani zvieratám!“. Avšak okrem toho je dôležité neklásť nádej ani do rôznych filozofií a –izmov (pokiaľ nie sú založené na vysoko individuálnom a originálnom princípe). Mudrc, ktorý toto vyslovil, však následne dodal, že jestvuje niečo, čomu sa dá dokonale veriť a dôverovať. Okrem už spomínanej zodpovednosti a uvedomení si samého seba a svojej slobody je možné veriť len dobre zakalenému oceľovému meču (alebo inej zbrani). Hoci to môže vyznieť nanajvýš smiešne a nemoderne, je to múdrosť hodná nasledovania aj v dnešnej dobe (aj Nietzsche hovorí, že len človek so zbraňou v ruke dokáže ticho sedieť a čakať na svoj osud, ostatní sa len vadia, prekrikujú a všemožne a hlúpo zamestnávajú).
Táto múdrosť bola typická aj pre našich predkov. V spojení s prirodzeným pohanstvom z nich spravila silných a odolných ľudí (napr. časy pohanskej Samovej ríše), lenže nakoniec prijali kresťanstvo, a tým aj porobu (napr. zánik Pribinovho Nitrianska a následne Veľkej Moravy). Preto aj dnešné pohanstvo môže byť životaschopné jedine v spojení s nedôverčivosťou, vierou v seba a dôsledným militarizmom. Lenže... V dnešnom svete behá strašne veľa bláznov, narušených ľudí a ľudí so skrytou vadou a úchylkou, ktorým zbrane do rúk rozhodne nepatria. Teda čo sa dá dnes robiť? Okrem iného je človek ešte uvrhnutý do zglobalizovaného sveta mocných, kde nukleárne, chemické a biologické zbrane hrozia kedykoľvek zlikvidovať stredisko prirodzeného odporu, vyhlásiac ho za symbol terorizmu, rasizmu a pod. Dá sa dnes vo svete polície, armády a tajných služieb prežiť plnohodnotný život? Odpoveďou je, že keď človek chce, tak dokáže všetko (lenže dnes sa človeku skôr nechce, ako chce).
Preto nie je pohanstvom smiešne vzývanie božstiev, počúvanie pagan metalu a chodenie na koncerty, ani (dnes už moderné) slávenie pohanských sviatkov a tradícií. Áno, je to časť pohanstva, ale skôr jeho vonkajšia stránka. Tá vnútorná, a najhlbšia, je v ponímaní seba, okolia a sveta, v tom ako človek žije a správa sa k sebe a ostatnému svetu. Ak teda hovoríme o „pohanskej viere“, tak by mala byť spojená s hlbokou nedôverou a pochybovaním. Rozhodne by sa z pohanstva nemalo stať niečo na spôsob „nového kresťanstva“, pretože pohanstvo a bohovia symbolizujú prírodu, svet a vesmír. Vyznelo by nanajvýš smiešne a hlúpo, ak by človek slepo veril v prírodu, veril v jedine jej „dobré“ stránky a nebol si vedomý nebezpečia z nej plynúce (len hlupák by niečo takéto spravil). Prírodu a bohov možno len milovať, ale nie slepo im dôverovať a veriť im, lebo vtedy človek zavrhne svoju jedinečnosť a slobodu a prisúdi prírode a bohom umelé morálne prvky, ktoré im nepatria. Príroda a bohovia sú totiž mimo dobro a zlo, a človeku zostáva len sa nejako prepletať cez úskalia života. V tejto ceste mu je ale dokonalou duchovnou zbraňou nedôvera. Preto nie pohanská viera, ale pohanská nedôvera!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára