Vidieť svetlo v temnote

Televízia, noviny, médiá, skoro všade je počuť a vidieť stúpencov anti-kultu Slnka (svetla). Preferuje sa tu Slnko ako tvorca a pôvodca rakoviny. Stačí však vyjsť von, a na druhej strane môžeme vidieť ľudí, ako sa opájajú pri siahodlhom opaľovaní a ukájajú sa pri nosení slnečných okuliarov. V duchovnej rovine je zase ľuďom predkladaný názor o protikladnom rozlečení na „svetlé kresťanstvo“, ktoré je typické svojím hlúpym stádovitým rázom. Oproti tomu stojí zase všemožný rad „vyznávačov temnoty“, od satanistov, okultistov, poslucháčov metalu a pod. Osobne povedané, všetko je to blbosť a vyjadrenie nesprávneho videnia sveta okolo seba, pretože svetlo sa dá vidieť všade, v nekonečných podobách a formách, v matérii, či v duchovnej rovine.

Nielen naši slovanskí predkovia boli označovaní ako vyznávači kultu Slnka a svetla. Od tých čias sa však tento názor priveľmi zmenil, stal sa schematickým a jednoduchým. Veď, keď chceme vidieť svetlo, vôbec nezáleží na tom, či je naokolo tma a čiernota, alebo nie (hoci v tme svetlo najviac vynikne). Bez tmy by nebolo svetla, bez svetla by nebolo tmy, už v dobe Herakleita bola táto múdrosť známa. Tento súlad protikladov nesmie byť narušený, ani jedna strana nesmie byť preferovaná, ani jedna strana nesmie „zvíťaziť“. Dnes je však až príliš častý radikalizmus a extrémizmus vo vyznávaní hocijakého názoru, tým sa však stáva, že myslený názor vyzerá na povrchu inak, ako vo vnútri.

Vidieť svetlo.. Človek napríklad oslepne pri prílišnom pozeraní do ostrého svetla. To je daň za ničenie potrebnej atmosféry, nielen ozónovej vrstvy. A žiadne okuliare, či krémy nenahradia plynný obal Zeme, ktorý filtruje a prepúšťa len životodarné žiarenie (aspoň kedysi tomu tak bolo). Avšak slepec má často lepší duchovný a vnútorný zrak ako vidiaci. A žiadne náboženstvo, žiadna filozofia, ani jeden z tých mnohých -izmov, čo ich je na svete, nemá nárok na pravdu a často ani nemajú pravdu vôbec. Len každý sám za seba musí zistiť ako mu vyhovuje vidieť svetlo a krásu, pretože len večný kolobeh života a smrti je pravdou.

Vidieť svetlo.. V hlbokej, čiernej a tichej noci najviac vyniknú žiariace hviezdy a strieborný Mesiac. Ak je aj noc dobrým časovým úsekom na spánok a odych, tak nie je to jediná vec, čo robí noc užitočnou. Človek by sa mal naučiť spať nielen cez noc, ale aj cez deň, no zároveň by sa mal naučiť bdieť v noci, aj cez deň. Pretože čo vyzerá v slnečnom jase tak, vyznie v nočnom svetle zase inak. Striebrom bodkovaná obloha so svojím jemným hviezdnym jasom, nežne plynúcim na zem, je symbolom a vyjadrením svetla, avšak jemného a pre väčšinu ľudí skrytého. Hoci je cez žiarivý deň všetko v jasnom svetle a len málo vecí ostáva skrytých zraku, tak je však nebezpečné hľadieť priamo do slnečného kotúča. Noc aj deň jedno sú, a to vyjadrením svetla.

Vidieť svetlo.. Morská hladina odráža veľa svetla, avšak časť z neho prenikne aj do morských hlbín, pričom zospodu vyzerá čeriaca sa vodná hladina ako čarovné a živé zrkadlo. Taktiež nemalá časť morských živočíchov vyrába a využíva svetlo na vábenie koristi alebo opačného pohlavia. Za zmienku iste stoja aj neopísateľné hlbokomorské sopečné erupcie, kedy je morské dno roztvorené a do temného vodného priestoru zažiari vyvierajúca žeravá láva, tuhnúca skoro v okamihu, keď sa spojí s vodným živlom.

Vidieť svetlo.. Hlboko pod zemským povrchom, pod vlhkými masami humusovitej pôdy, pretkanej červami a hnilobnými organizmami, pod koreňmi stromov pretkaných sieťou hubovitých vláken, pod touto čiernou a neosvetlenou klenbou hornín, skál a rúd sa nachádzajú rozľahlé jaskynné priestory, vzniknuté pôsobením podzemnej vody, trhlinami v zemských vrstvách, alebo posunom hornín. Tieto priestory sú človekom neprávom označované ako priestory večnej tmy a temnoty. Na jednej strane tu dochádza k unikaniu rozličných plynov zo zemského jadra, ktoré spôsobujú fosforeskovanie. Na druhej strane, aj niektoré organizmy sú schopné produkovať svetlo vo forme luminescencie, či už všemožné hubovité organizmy, alebo vyššie živočíchy, ktoré sú často typické albinizmom. Rozhodne by bolo čarokrásne vidieť v panstve „večnej tmy“ tieto predstavenia svetla. Svetla, ktoré plynie z jaskynnej klenby, pokrytej fosforeskujúcimi organizmami, odrážajúceho sa na kľudnej hladine podzemného jazera.

Vidieť svetlo.. Pre naozaj premýšľajúceho človeka je nepredstaviteľné myslieť si svetlo bez tmy. Jedno potrebuje druhé. Preto sú dych berúce práve západy Slnka nad temným horizontom, alebo východy Slnka, planúceho cez rannú hmlu, ktorá sa kúdolí cez a ponad vrcholce ihličnanov, vtedy je všetko kľudné, pokojné a dokonalé. Mrazivý príkrov by iste pôsobil nezáživne ak by nežiaril krvavo-červeným svetlom, odrážajúc západ zimného Slnka. Alebo keby netvoril ilúziu živého striebra, keď mesačný jas padajúci na sneh spôsobí dojem, že spiace stromy vyrastajú zo striebornej zeme. Len svetlo dokáže vytvoriť niečo také neopísateľné.

Vidieť svetlo.. S istou dávkou cynizmu a výsmechu sa dá aj kresťanstvo pretransformovať na náboženstvo svetla. Ale len v jednom jedinom prípade, a to vtedy, keď začnú horieť kresťanské kostoly - symboly prevrátenosti a primitívnosti. Len plamenná žiara studeného kresťanského „svätostánku“ ho dokáže premeniť v klbko svetla a príjemného tepla. Len plamenné jazyky, oblizujúce steny kaplniek a kostolov, premenia tieto stavby v svetelné objekty, ktorých žiara, plynúca dookola, rozjasní duše okolitých bytostí. Vôbec nejde o primitívny pohanský a barbarský názor, pretože len keď horí pokrytectvo, pretvárka, faloš, klamstvo a ideovo-duchovné pseudo-hodnoty a názory, tak len vtedy vzniká najväčšie svetlo a žiara.

Vidieť svetlo.. Najosobnejším a najintímnejším zdrojom svetla sú však pre každého živého jedinca jeho blízke bytosti, ktoré miluje. Len v ich očiach dokáže vidieť pokoj v nekonečnom chaose, kľud v problémovom živote, prístav na rozbúrenom mori. Len tieto oči a ich pohľad sú hodné lásky, nehy a dôvery. V kruhu najbližších (často ide len o jednu jedinú osobu) má človek, ktorý naozaj žije a vníma svet, naozajstné zázemie, domov a vlasť. Len milý pohľad a nesebecký úsmev sú zdrojmi čistého neviditeľného svetla, ktoré starí Slovania často zosobňovali nielen vo svojich slnečných božstvách, či už v Svarogovi (alebo jeho synoch - Dažbogovi a Svarožicovi) a symbole svargy, či v Perunovi (nie len boh vojny a búrky, ale aj slnkoboh) a symbole zlatého kolovratu, ale aj v mesačných božstvách, z ktorých sa zachovala len zmienka o Chors/Chorsovi a symbole striebornej lunice.

Preto nech vždy žiari čisté svetlo (či už slnečné, hviezdne, či mesačné, alebo svetlo vnútorné), nech aj žiari cez čiernu temnotu. Múdrosť tkvie v tom, že aj temnota dokáže byť nevinná a bez hriechu, veď sa predsa podieľa na žiarení najčistejšieho svetla. Hlúpym je však ten, čo skĺzol k stáročiam nemenným dogmám.