Vidieť svetlo v temnote

Televízia, noviny, médiá, skoro všade je počuť a vidieť stúpencov anti-kultu Slnka (svetla). Preferuje sa tu Slnko ako tvorca a pôvodca rakoviny. Stačí však vyjsť von, a na druhej strane môžeme vidieť ľudí, ako sa opájajú pri siahodlhom opaľovaní a ukájajú sa pri nosení slnečných okuliarov. V duchovnej rovine je zase ľuďom predkladaný názor o protikladnom rozlečení na „svetlé kresťanstvo“, ktoré je typické svojím hlúpym stádovitým rázom. Oproti tomu stojí zase všemožný rad „vyznávačov temnoty“, od satanistov, okultistov, poslucháčov metalu a pod. Osobne povedané, všetko je to blbosť a vyjadrenie nesprávneho videnia sveta okolo seba, pretože svetlo sa dá vidieť všade, v nekonečných podobách a formách, v matérii, či v duchovnej rovine.

Nielen naši slovanskí predkovia boli označovaní ako vyznávači kultu Slnka a svetla. Od tých čias sa však tento názor priveľmi zmenil, stal sa schematickým a jednoduchým. Veď, keď chceme vidieť svetlo, vôbec nezáleží na tom, či je naokolo tma a čiernota, alebo nie (hoci v tme svetlo najviac vynikne). Bez tmy by nebolo svetla, bez svetla by nebolo tmy, už v dobe Herakleita bola táto múdrosť známa. Tento súlad protikladov nesmie byť narušený, ani jedna strana nesmie byť preferovaná, ani jedna strana nesmie „zvíťaziť“. Dnes je však až príliš častý radikalizmus a extrémizmus vo vyznávaní hocijakého názoru, tým sa však stáva, že myslený názor vyzerá na povrchu inak, ako vo vnútri.

Vidieť svetlo.. Človek napríklad oslepne pri prílišnom pozeraní do ostrého svetla. To je daň za ničenie potrebnej atmosféry, nielen ozónovej vrstvy. A žiadne okuliare, či krémy nenahradia plynný obal Zeme, ktorý filtruje a prepúšťa len životodarné žiarenie (aspoň kedysi tomu tak bolo). Avšak slepec má často lepší duchovný a vnútorný zrak ako vidiaci. A žiadne náboženstvo, žiadna filozofia, ani jeden z tých mnohých -izmov, čo ich je na svete, nemá nárok na pravdu a často ani nemajú pravdu vôbec. Len každý sám za seba musí zistiť ako mu vyhovuje vidieť svetlo a krásu, pretože len večný kolobeh života a smrti je pravdou.

Vidieť svetlo.. V hlbokej, čiernej a tichej noci najviac vyniknú žiariace hviezdy a strieborný Mesiac. Ak je aj noc dobrým časovým úsekom na spánok a odych, tak nie je to jediná vec, čo robí noc užitočnou. Človek by sa mal naučiť spať nielen cez noc, ale aj cez deň, no zároveň by sa mal naučiť bdieť v noci, aj cez deň. Pretože čo vyzerá v slnečnom jase tak, vyznie v nočnom svetle zase inak. Striebrom bodkovaná obloha so svojím jemným hviezdnym jasom, nežne plynúcim na zem, je symbolom a vyjadrením svetla, avšak jemného a pre väčšinu ľudí skrytého. Hoci je cez žiarivý deň všetko v jasnom svetle a len málo vecí ostáva skrytých zraku, tak je však nebezpečné hľadieť priamo do slnečného kotúča. Noc aj deň jedno sú, a to vyjadrením svetla.

Vidieť svetlo.. Morská hladina odráža veľa svetla, avšak časť z neho prenikne aj do morských hlbín, pričom zospodu vyzerá čeriaca sa vodná hladina ako čarovné a živé zrkadlo. Taktiež nemalá časť morských živočíchov vyrába a využíva svetlo na vábenie koristi alebo opačného pohlavia. Za zmienku iste stoja aj neopísateľné hlbokomorské sopečné erupcie, kedy je morské dno roztvorené a do temného vodného priestoru zažiari vyvierajúca žeravá láva, tuhnúca skoro v okamihu, keď sa spojí s vodným živlom.

Vidieť svetlo.. Hlboko pod zemským povrchom, pod vlhkými masami humusovitej pôdy, pretkanej červami a hnilobnými organizmami, pod koreňmi stromov pretkaných sieťou hubovitých vláken, pod touto čiernou a neosvetlenou klenbou hornín, skál a rúd sa nachádzajú rozľahlé jaskynné priestory, vzniknuté pôsobením podzemnej vody, trhlinami v zemských vrstvách, alebo posunom hornín. Tieto priestory sú človekom neprávom označované ako priestory večnej tmy a temnoty. Na jednej strane tu dochádza k unikaniu rozličných plynov zo zemského jadra, ktoré spôsobujú fosforeskovanie. Na druhej strane, aj niektoré organizmy sú schopné produkovať svetlo vo forme luminescencie, či už všemožné hubovité organizmy, alebo vyššie živočíchy, ktoré sú často typické albinizmom. Rozhodne by bolo čarokrásne vidieť v panstve „večnej tmy“ tieto predstavenia svetla. Svetla, ktoré plynie z jaskynnej klenby, pokrytej fosforeskujúcimi organizmami, odrážajúceho sa na kľudnej hladine podzemného jazera.

Vidieť svetlo.. Pre naozaj premýšľajúceho človeka je nepredstaviteľné myslieť si svetlo bez tmy. Jedno potrebuje druhé. Preto sú dych berúce práve západy Slnka nad temným horizontom, alebo východy Slnka, planúceho cez rannú hmlu, ktorá sa kúdolí cez a ponad vrcholce ihličnanov, vtedy je všetko kľudné, pokojné a dokonalé. Mrazivý príkrov by iste pôsobil nezáživne ak by nežiaril krvavo-červeným svetlom, odrážajúc západ zimného Slnka. Alebo keby netvoril ilúziu živého striebra, keď mesačný jas padajúci na sneh spôsobí dojem, že spiace stromy vyrastajú zo striebornej zeme. Len svetlo dokáže vytvoriť niečo také neopísateľné.

Vidieť svetlo.. S istou dávkou cynizmu a výsmechu sa dá aj kresťanstvo pretransformovať na náboženstvo svetla. Ale len v jednom jedinom prípade, a to vtedy, keď začnú horieť kresťanské kostoly - symboly prevrátenosti a primitívnosti. Len plamenná žiara studeného kresťanského „svätostánku“ ho dokáže premeniť v klbko svetla a príjemného tepla. Len plamenné jazyky, oblizujúce steny kaplniek a kostolov, premenia tieto stavby v svetelné objekty, ktorých žiara, plynúca dookola, rozjasní duše okolitých bytostí. Vôbec nejde o primitívny pohanský a barbarský názor, pretože len keď horí pokrytectvo, pretvárka, faloš, klamstvo a ideovo-duchovné pseudo-hodnoty a názory, tak len vtedy vzniká najväčšie svetlo a žiara.

Vidieť svetlo.. Najosobnejším a najintímnejším zdrojom svetla sú však pre každého živého jedinca jeho blízke bytosti, ktoré miluje. Len v ich očiach dokáže vidieť pokoj v nekonečnom chaose, kľud v problémovom živote, prístav na rozbúrenom mori. Len tieto oči a ich pohľad sú hodné lásky, nehy a dôvery. V kruhu najbližších (často ide len o jednu jedinú osobu) má človek, ktorý naozaj žije a vníma svet, naozajstné zázemie, domov a vlasť. Len milý pohľad a nesebecký úsmev sú zdrojmi čistého neviditeľného svetla, ktoré starí Slovania často zosobňovali nielen vo svojich slnečných božstvách, či už v Svarogovi (alebo jeho synoch - Dažbogovi a Svarožicovi) a symbole svargy, či v Perunovi (nie len boh vojny a búrky, ale aj slnkoboh) a symbole zlatého kolovratu, ale aj v mesačných božstvách, z ktorých sa zachovala len zmienka o Chors/Chorsovi a symbole striebornej lunice.

Preto nech vždy žiari čisté svetlo (či už slnečné, hviezdne, či mesačné, alebo svetlo vnútorné), nech aj žiari cez čiernu temnotu. Múdrosť tkvie v tom, že aj temnota dokáže byť nevinná a bez hriechu, veď sa predsa podieľa na žiarení najčistejšieho svetla. Hlúpym je však ten, čo skĺzol k stáročiam nemenným dogmám.

Pohanská viera, alebo pohanská nedôvera?

Už dávno je preč čas, keď kresťanská cirkev mala monopol na duchovnú sféru. V dnešných dňoch je normálne vyznávať cudzokrajné a exotické náboženstvá, ale do povedomia sa dostáva aj staro-nové slovanské pohanstvo. Avšak... Je treba si uvedomiť, že myšlienkové dedičstvo a filozofická nákaza kresťanstva pretrváva stále, a veľká časť dnešných „pohanov“ je vlastne len kresťanmi, ale v inom rúchu, ktorí narozdiel od jedného boha vyznávajú viacerých, ktorí zamenili nebo a peklo za Naviu a Irij. Toto ale nie je naozajstná zmena názoru a postoja! A zmena názoru a videnia sveta je dnes naozaj potrebná! O pôvodnej viere našich predkov sú len skúpe a útržkovité správy. Rozhodne však nešlo len o istú formu polyteizmu, modlárstva a pohanstva. Okrem iného sa v pôvodnej viere miešali prvky monoteizmu, ateizmu, kultu predkov a úcty k prírode. Toto však nechceme dnes rozoberať. To, čomu chceme venovať pozornosť je fakt, že pravý pohan, a vlastne pravý človek, by mal mať v sebe istú dávku bezbožnosti, nedôvery, zdravého egoizmu a kritického myslenia.

Naši predkovia boli pravými pohanmi preto, lebo boli neskazení vierou v spasenie, vykúpenie, večný hriech, nezdravý súcit s ostatnými a slepou vierou v zvrátené božstvo. Boli pravými ľuďmi preto, lebo žili svoj život, brali ho ako prišiel a tým, že žili v drsnom a divokom prostredí museli byť odkázaní na seba a svojich najbližších. Postupne došlo k tomu, že aj z pohanstva sa začal stávať umelý výtvor, založený na sviatkoch, veštbách, konvenciách a pod. Asi bolo dobre, že došlo k prerušeniu tohto procesu, pretože nakoniec by možno došlo k úplnému prevráteniu a znehodnoteniu celého pôvodného odkazu predkov (tak ako sa to stalo kresťanstvu a všetkým veľkým náboženstvám).

O našich predkoch nemôžeme jednoducho vyhlásiť, že boli neveriacimi (z pohľadu kresťanov), ani že boli veriacimi (rozhodne nie v zmysle kresťanstva). Čo však môžeme a musíme povedať, je fakt, že viera (ako je vnímaná dnes) u nich nejestvovala, pretože pohanstvo bolo pre nich životom, prírodou a neustálym kolobehom večnosti a sveta. Aspoň v prvotnej fáze tomu tak bolo, postupne však dochádzalo k vzniku pohanskej teokracie, ktorá bola podobná ako neskoršia cirkevná hierarchia. Čo je však potrebné si uvedomiť, je to, že pohanstvo je v prvom rade o jedinečnosti, originálnosti, samostatnosti a zodpovednosti. Keď sa raz vytvorí ucelený dogmatický systém pohanstva, tak nakoniec vznikne niečo na spôsob kresťanských kacírov a pravovercov, kedy sa vytvoria pohanské dogmy - nemenné pravdy. Preto je nevyhnutné myslieť a cítiť sám za seba. Nikto iný nám nedá návod ako komunikovať s božskými a vyššími bytosťami, nikto nám nemôže povedať ako sa treba zhovárať s Perunom, Svarogom, Morenou a celou prírodou. Len v svojom ľudskom vnútri musí človek nájsť to, čo hľadá, nech už je to čokoľvek. Nik iný mu neuľahčí život, ani bohovia, ani dobrí ľudia.

O starej „viere“ Slovanov je tiež potrebné povedať, že chápali božstvá úplne inak ako ľudia dnes. Každopádne nešlo o pokorný prístup, aký majú kresťania k svojmu bohu. Na druhej strane však nešlo ani o prístup typický pre pohanských Grékov a Rimanom, u ktorých sa nakoniec z pohanstva stalo celoštátne náboženstvo (tým zdegradovalo, stalo sa umelým a neživotaschopným). Slovania mali k svojim bohom taký vzťah ako k prírode okolo nich (v konečnom dôsledku boli ich bohovia zosobnení vo všadeprítomnej prírode), nešlo o neosobný prístup kresťana k vzdialenému nebeskému bohu, ktorý všetko vidí, vie a za všetko vymeriava tresty. Slovania vedeli, že príroda dáva aj berie. Taktiež aj bohovia - berú, aj dávajú, podľa svojej vôle a človek môže len vyjadriť svoju túžbu, čo by chcel a ako by to chcel. Zásadne by sa nemal znižovať k žobraniu, pokore a neustálemu modleniu sa k bohom.

Tiež stojí za zmienku povedať, že nie vždy je božstvo - vyššia bytosť, bez toho, čo sa dnes nazýva zlé, temné a egoistické stránky. Stačí sa len pozrieť na človeka („pána a vrchol tvorstva“) a zistíme, že je plný nezdravého egoizmu a zlosti. To isté je potrebné predpokladať aj u bohov, tiež sa u nich miešajú rôzne stránky bytia, veď čiernobiele videnie sveta je len produktom semitského monoteizmu (rozhodne to nemôžeme stotožňovať so slovanskými božstvami Černobogom a Belbogom, tu ide o niečo na spôsob dňa a noci, zásadne v tom netreba vidieť dvojicu Diabol-Boh).

Ak chce človek naozaj odhodiť falošnosť zdedenú po kresťanskom panovaní nad svetom, tak je nevyhnutné sa začať riadiť nedôverou v okolie, ľudí a bohov. Len touto nedôverou a uvedomením si seba samého môže človek skutočne ctiť a naozaj veriť v pohanských bohov (tí rozhodne nie sú ani dobrí, ani zlí; sú ako okolitá príroda a vesmír; žijúci si svoj vlastný život, preto je nesprávne žiadať od nich neustálu pomoc a ochranu). Dalo by sa povedať, že takto nakoniec vznikne z pohanstva ateizmus, ale nie je tomu tak. Týmto postupom človek pochopí veľa z najzákladnejších princípov sveta a hlavne nebude odkázaný na nikoho iného, len na seba. Preto by hlavnou ideou celého pohanstva mohla a mala byť nasledovná a zamysleniahodná múdrosť: „Nemôžeš veriť ani bohom, mužom, ženám, ani zvieratám!“. Avšak okrem toho je dôležité neklásť nádej ani do rôznych filozofií a –izmov (pokiaľ nie sú založené na vysoko individuálnom a originálnom princípe). Mudrc, ktorý toto vyslovil, však následne dodal, že jestvuje niečo, čomu sa dá dokonale veriť a dôverovať. Okrem už spomínanej zodpovednosti a uvedomení si samého seba a svojej slobody je možné veriť len dobre zakalenému oceľovému meču (alebo inej zbrani). Hoci to môže vyznieť nanajvýš smiešne a nemoderne, je to múdrosť hodná nasledovania aj v dnešnej dobe (aj Nietzsche hovorí, že len človek so zbraňou v ruke dokáže ticho sedieť a čakať na svoj osud, ostatní sa len vadia, prekrikujú a všemožne a hlúpo zamestnávajú).

Táto múdrosť bola typická aj pre našich predkov. V spojení s prirodzeným pohanstvom z nich spravila silných a odolných ľudí (napr. časy pohanskej Samovej ríše), lenže nakoniec prijali kresťanstvo, a tým aj porobu (napr. zánik Pribinovho Nitrianska a následne Veľkej Moravy). Preto aj dnešné pohanstvo môže byť životaschopné jedine v spojení s nedôverčivosťou, vierou v seba a dôsledným militarizmom. Lenže... V dnešnom svete behá strašne veľa bláznov, narušených ľudí a ľudí so skrytou vadou a úchylkou, ktorým zbrane do rúk rozhodne nepatria. Teda čo sa dá dnes robiť? Okrem iného je človek ešte uvrhnutý do zglobalizovaného sveta mocných, kde nukleárne, chemické a biologické zbrane hrozia kedykoľvek zlikvidovať stredisko prirodzeného odporu, vyhlásiac ho za symbol terorizmu, rasizmu a pod. Dá sa dnes vo svete polície, armády a tajných služieb prežiť plnohodnotný život? Odpoveďou je, že keď človek chce, tak dokáže všetko (lenže dnes sa človeku skôr nechce, ako chce).

Preto nie je pohanstvom smiešne vzývanie božstiev, počúvanie pagan metalu a chodenie na koncerty, ani (dnes už moderné) slávenie pohanských sviatkov a tradícií. Áno, je to časť pohanstva, ale skôr jeho vonkajšia stránka. Tá vnútorná, a najhlbšia, je v ponímaní seba, okolia a sveta, v tom ako človek žije a správa sa k sebe a ostatnému svetu. Ak teda hovoríme o „pohanskej viere“, tak by mala byť spojená s hlbokou nedôverou a pochybovaním. Rozhodne by sa z pohanstva nemalo stať niečo na spôsob „nového kresťanstva“, pretože pohanstvo a bohovia symbolizujú prírodu, svet a vesmír. Vyznelo by nanajvýš smiešne a hlúpo, ak by človek slepo veril v prírodu, veril v jedine jej „dobré“ stránky a nebol si vedomý nebezpečia z nej plynúce (len hlupák by niečo takéto spravil). Prírodu a bohov možno len milovať, ale nie slepo im dôverovať a veriť im, lebo vtedy človek zavrhne svoju jedinečnosť a slobodu a prisúdi prírode a bohom umelé morálne prvky, ktoré im nepatria. Príroda a bohovia sú totiž mimo dobro a zlo, a človeku zostáva len sa nejako prepletať cez úskalia života. V tejto ceste mu je ale dokonalou duchovnou zbraňou nedôvera. Preto nie pohanská viera, ale pohanská nedôvera!

Dualizmus..Naozaj len dve strany mince?

Hoci je dualistické chápanie sveta veľmi typické pre obmedzené kresťanstvo a jemu podobné monoteistické systémy, tak tento (ich) dualizmus je primitívny, znetvorený a zdémonizovaný. Pravý dualizmus je úplne o niečom inom, ako o boji svetla a tmy, dňa a noci, Boha a Satana. Pravý dualizmus je súhra a symbióza oboch (akýchkoľvek) častí, ktoré nakoniec tvoria celok, svet, prírodu a vesmír.

Impulz vychádzajúci k rozobraniu pojmu dualizmu bol čisto subjektívny a iracionálny, vychádzajúci z fascinácie kolobehu sveta. Zmysel môže byť snáď len v tom, že dualizmus je dnes strkaný do kúta, pričom do popredia sa dostal (a dostáva) monoteizmus a polyteizmus. Lenže netreba zabúdať na postupnosť, kedy z monoteizmu vzniká dualizmus, a z neho polyteizmus. Rovnako aj v pohanstve boli zakomponované a prítomné tieto všetky tri formy (samozrejme aj iné, napr. ateizmus, kult prírody, zvierat, predkov a iné).

V dualizme je najviac vidno náhľad na svet, kedy jedna zo strán mince môže byť buď velebená, alebo zatracovaná. Záleží len na uhle pohľadu a charaktere človeka a spoločnosti. Avšak, čo je potrebné si uvedomiť, je to, že obe strany mince sú dôležité, jedna bez druhej by nebola. A to, či je niektorá z nich zatracovaná, alebo velebená je úplne bezvýznamné (v konečnom dôsledku), hoci pre niektoré náboženské systémy ide o jadro viery, keď sa niečo velebí a druhé zatracuje.

Ďalším nepochopením duálneho nazerania na svet je fakt, že sa oba póly vidia priveľmi vyhranene a nepriateľsky. Uznajme však, že takéto chápanie je len dôsledkom ľudskej lenivosti a zjednodušenosti vnímania okolia. V normálnom a prirodzenom plynutí sveta sa však dualizmus plynule prelieva z jednej strany na druhú, z jednej formy do druhej.

Tak, ako deň pomaly začína vlhkým ránom, keď sa Slnko pomaly štverá na oblohu a postupne prebúdza všetko živé. Keď sa začne horúce poludnie, postupne plynúce k chladnému podvečeru. Tak, ako súmračný večer začne postupne odhaľovať nespočet hviezd a svetlo Slnka čoraz viac slabne a červenie na horizonte. Keď Mesiac zažiari nad lesom a v súčinnosti s hviezdami začne noc, za ktorej panovania dôjde k putovaniu týchto nočných bytostí k ďalšiemu novému dňu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus dňa a noci je len nedokonalým pochopením celého tohto kolobehu, ktorý v sebe ukrýva nespočet jedinečných okamihov.

Tak, ako vrcholce stromov zdravia modré nebo, kúpu sa v zlatom svetle Slnka, alebo zaspávajú v striebrote mesačného a hviezdneho svitu. Keď drieky stromov so svojimi vetvami a listnatými konármi žijú v lesnej ríši, zahalenej do šerosvitu korún stromov, a sú svedkami neustáleho života lesných bytostí a živočíchov. Tak, ako korene, sprehýbané a pokryté mokrým machom, dávajúce priestor k životu lišajníkom a hubám, korene, ktoré putujú do čiernej humusovitej zeme, hľadajúc hĺbku a pevnosť svojho života. Keď sypkú černozem vystrieda kamenné podložie, cez ktoré si razí cestu voda. Tak, ako mokvajúce a kvapkajúce kamene v temnote jaskýň ukrývajú svoje tajomstvá a slepé albínske organizmy, navyknuté na tmu, žijú svoj tichý život pod povrchom zeme. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus neba a zeme je len nedokonalým pochopením celého tohto usporiadania, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných foriem života.

Tak, ako vodná hladina, sťa zrkadlo rozčerené nekonečnými vlnami, ktorá je vystavená vetru a pôsobeniu Mesiaca. Keď zostupom do morských hlbín, míňajúc rozprávkové koraly a útesy plné organizmov, sa stráca slnečný svit a vládu získava tma a čiernota. Tak, ako morské hlbiny, plné tajomstiev, údesnosti, čara a hrôzy, sú domovom nielen neznámych tvorov, ale aj všeľudskej fantázie. Keď sa dotkneme morského dna, zavaleného metrami bahna a uhynutých živočíchov, inde pokrytého kamennými a sopečnými horninami. Tak, ako inde, aj tu na dne temných hlbín môže zrazu vytrysknúť oslepujúce a páliace svetlo, z hlbín matky Zeme, kde tekutá láva prerazila tenkú kôru a osvetlila tento neosvetlený svet. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus súše a mora je len nedokonalým pochopením celého tohto súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných predstavení.

Tak, ako naše dobro môže byť pre iného zlom, a naopak. Keď sa národy vyvražďujú kvôli rozdielnym morálnym ustanoveniam. Tak, ako je niekde čierna farba smútkom, inde prejavom vznešenosti. Keď niekto chce namiesto pestrej mozaiky národov, filozofií, náboženstiev a ľudských osudov vytvoriť umelý, jednotný, frustrujúci systém. Tak, ako je vyhlásená určitá pravda národa, rasy alebo spoločenskej triedy za pravdu všeobecne platnú pre celý vesmír. Keď v rámci nej dôjde k vraždeniu a zverstvám, páchaným v „duchu čistoty, humanity alebo pokroku“. Tak, ako je dnes život človeka bezcenný a nahradený prospechom ekonomickým, politickým alebo ideologickým. Taký je dualizmus dobra a zla, často úplne prevrátený, kedy je zlo vyhlásené za dobro a dobro označené za to najhoršie zlo.

Tak, ako je Perun - božstvo vojny a búrky nad našimi hlavami. Keď krásna Lada ho púta svojím čarom a láskou. Tak, ako Svarog kuje slnečný kotúč pre svojho syna. Keď Chors panuje nad tichými nočnými planinami. Tak, ako Veles ženie svoje stáda na výdatnú pastvu v Náve. Keď Živa svojimi vlhkými životodarnými slzami kropí polia a lúky. Tak, ako Morena uľahčuje od života a snehovou nádielkou pokryje krajinu. Keď Dažbog svojím žeravým srdcom rozohreje ohnisko, každú pec a krb. Tak, ako Mokoš pletie šťastie s nešťastím. Keď Jarilo a Vesna zobúdzajú prírodu opäť k životu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus božstiev svetla a tmy, dobra a zla je len nedokonalým pochopením celého božského súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných zážitkov.

Belbog a Černobog, deň a noc. Toto je naozaj vyhranený staroslovanský dualizmus, avšak nie v dnešnej primitívnej forme, zdedenej po kresťanstve. Belbog nie je všemohúci boh, je to božstvo dňa a Slnka, berúci aj dávajúci, dobrý aj zlý. Černobog zase nie je Satan, nie je zosobnením všetkého zla vo svete (pretože zlo môže spôsobiť aj čisté slnečné žiarenie), je to božstvo zákutí, temna, noci a skrytosti. Tak, ako sa dnes kresťania modlia k „všemohúcemu bohu“ a križujú pred Diablom, tak sa Slovania k Belbogovi a Černobogovi nesprávali. Vedeli, že ctiť si treba aj božstvo dňa, aj božstvo noci. Preto je dnešné dualistické chápanie sveta smiešne. Tak, ako je aj smiešne celé „vznešené a čisté kresťanstvo“, tak aj s celým svojím smiešnym satanským kultom, ktorý vyznávajú len neznalci veci (hoci sa halia do „rúcha vznešenosti“ pozemského ukájania svojich chúťok).

Les a Hostinec

Taký, aký je rozdiel medzi rodnoverím a monoteizmom, taký obrovský je aj rozdiel medzi lesom a hostincom. Sú to dva úplne diametrálne svety, riadiace sa rozdielnými zákonmi a pravidlami, a ktoré obývajú úplne odlišné druhy ľudských charakterov.

Les. Tajomný v svojej rozľahlosti. Slobodný v svojej divokosti. Bezhraničná plocha rozjímavej hĺbky. Kniežatstvo hrdých bytostí, žijúcich zákonmi prírody. Kráľovstvo nádhery a drsnosti. Cárstvo tichosti a nevinnosti...

V jeden podvečer cez hlboký les, haliaci sa do jesenného šera, prechádzala nesúrodá skupinka štyroch prestrašených pocestných. Utekali pred nastávajúcou tmou a hnevom kopiacich sa mrakov, ktoré hrozili, že ich zasypú svojim daždivým hnevom. Pocestní však mali šťastie, pred hnevom neskrotnej prírody ich zachránil blízky hostinec, žiariaci do nadchádzajúcej noci.

Maličký hostinec, usadený v nízkom údolí na okraji vysokých a strmých lesných strání, lákal pocestných navonok svojou útulnosťou a príjemnosťou. Kamenné murované základy, hrubé drevené steny, šindľová strecha, z komína sa valil hustý dym a na vývesnom štíte sa zračila v neprehliadnuteľných krikľavých farbách maľba (človek by však povedal, že do popredia vystupovala aj oveľa menej výraznejšia maľba, staršia, ale aj omnoho ponurejšia). Pocestní vošli do hostinca. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Prvý z pocestných, ktorý hľadal zábavu, bezpečie a spoločnosť jemu podobnú, podobnú stádočku oviec, si našiel miesto na prízemí vo veľkej hodovnej sieni, kde sa cítil príjemne a spokojne. V kozube praskal oheň, z ktorého sa však kúdolil štipľavý dym haliaci sieň do neprirodzenej hmly, ale prítomným to nevadilo (už dávno sa im hnusil svieži vzduch plný vône kvetov a ihličnanov). Miestnosť bola plná ľudí – nešľachetnej aristokracie, otrhancov, pijanov, obchodníkov, zlodejov, povaľačov a iných, opájajúcich sa spoločnou bratskou atmosférou a veľkým množstvom alkoholických a opojných nápojov. Vo vzduchu sa miesili výpary korenín, ópia a iných opantávajúcich vôní, ktoré halili myseľ do nereálneho sveta preludov a fatamorgán. Rozhodne tu nebolo ojedinelé vidieť pospolu opilcov a zlodejov v bratskom objatí s kazateľmi a nešľachetnou aristokraciou. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Druhý bol vyberanejších mravov, nad zberbou v hodovnej sieni len ohrnul nos a vybral sa smerom k tlstému hostinskému. Od neho sa dozvedel, že jeho bratia obchodníci sa už dávno, niekoľko dní predtým, ubytovali v najdrahšej a najväčšej izbe hore na poschodí, ďaleko od hurhaja a lomozu nízkej lúzy. Vybral sa teda s radosťou v duši za nimi, pretože svojich zaostalých súputníkov už nemohol ani vystáť. Jeho bratia obchodníci sa neopájali lacným stuchnutým vínom a netrávili čas v spoločnosti nízkej zberby (aspoň nie vtedy, keď ju nepotrebovali využiť na špinavé kšefty). Izba bola útulná, ďaleko od hluku prízemia. V kruhu svojich rodných si teda sadol do kresla, zrak upriamil na starobylé kabalistické zväzky v knižnici a všetci sa spoločne rozhovorili o obchodoch, intrigách a svojich plánoch. Všetci boli naplnení dokonalou slasťou a potešením. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Tretí z nich sa rozhodol tiež vyhľadať pokoj od hluku a preplnej siene. Ale na rozdiel od predchádzajúcich dvoch sa rozhodol usadiť v stájach, kde doslova našiel oázu pokoja a ticha. Našiel tu paholkov starajúcich sa o kone, somáre, ťavy, muly a turbanistických sektárov, ku ktorým patril aj on. Tu, v obklopení sektárov, medzi svojimi, ktorí mu boli blízki duchom, rozmýšľal náš pocestný nad svojou nenávisťou k ženám, agresívnou vierou v polmesiac a utápal sa v myšlienkach vojny a genocídy neveriacich, všetko však skrývajúc pod maskou asketizmu, humánnosti a vzdelanosti. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Štvrtý, asi najviac podivínsky samotár, sa rozhodol utiahnuť do vlhkej pivnice hostinca. Tu v tme, v obklopení kurtizán, zmyselníkov, zhýralcov a dekadentov začal spolu s ostatnými velebiť svojho temného pána, pána chaosu. Vzývajúc nečisté sily sa snažili uvaliť čiernotu a úpadok na ľudské pokolenie. Popritom si užívali pozemských radovánok, ktoré im poskytovala hojná pivnica a povoľné kurtizány. Avšak vonku bolo príjemne sviežo a vietor rozfúkaval pach zatuchliny okolo hostinca.

Všetci štyria, nech boli akokoľvek rozdielny, našli svoje dokonalé a bezpečné útočisko v tomto hostinci. V ňom našiel každý svoj svet, ktorý mu dokonale vyhovoval, a ktorý by všetci radi premenili na celosvetovú realitu. Tu, v bezpečí imaginárnych a falošných múdrostí a múrov, sa cítili doma. Ale...! Raz nastane deň, keď príde búrka tak silná, že rozmočené svahy na okolí sa zosunú a pochovajú celý hostinec i s jeho obyvateľmi, a mocné blesky a hromy zvestujú návrat pravej lesnej múdrosti.

V protiklade k tomuto uzavretému svetu sa rozprestiera večný okolitý les prechádzajúci do lúk, močiarov, jazier, hôr, skalných štítov, horúcich púští a ľadových plání. Okolo tohto hostinca (maličkého, umelého sveta) sa rozprestierajú nekonečné priestory plné múdrosti, večných zákonov a pravdy.

V bylinke rastúcej na lúke, žijúcej z ranej rosy a studeného dažďa, kvitnúcej vďaka životodarnému i páliacemu Slnku, je viacej múdrosti, ako vo všetkých pseudovedeckých spisoch. V hrdom strome stojacom na vrchu kopca, týčiacom sa korunou do nebies a vnárajúcom sa koreňmi do vlhkej temnej Zeme, je viacej vyrovnanosti a harmónie, ako vo všetkých teologických pojednaniach. V divokom zvierati, mäsožravom, či bylinožravom, žijúcom podľa presných pravidiel je viac čistoty, ako vo všetkých umelých morálnych kódexoch. V nespracovanej kovovej a kamennej rude, tomto rastúcom nerastnom dedičstve, je viac krásy, ako vo všetkých mramorových katedrálách. Vo vode, v horskej bystrine, plynúcej cez jazerá, plesá a rieky do riek a oceánov, je viac hĺbky, ako vo všetkých „múdrostiach“ náboženstiev.

Táto múdrosť, prístupná pre všetkých a známa odvekov, bola však odstrčená do úzadia nereálnymi hostincovými-krčmovými „múdrosťami“. Les, a príroda celkovo, však naďalej ukrýva svoje poznanie, stačí len otvoriť oči, myseľ a srdce. Stačí len dýchať, vnímať a nebáť sa búrkových mrakov, temnoty lesa a hĺbky jazera. Vtedy človek pochopí mozaiku bytia a života, kde nejestvuje jeden dogmatický názor na svet, kde nejestvuje jeden nadradený názor na vnímanie všetkého okolo seba, ani nejestvuje vždy všade za všetkým nejaký vyšší zmysel a cieľ, pretože už len samotný život má sám osebe význam a cieľ.

Sloboda, voľnosť, zodpovednosť

Asi každému je známe motto francúzskej buržoáznej revolúcie: rovnosť, bratsvo, sloboda, avšak rovnosť a bratsvo (hlavne ich zosobnenie v demokracii a komunizme) napáchali vo svete veľa zlého, nehovoriac už o zlom a prekrútenom význame slobody (zmaterializovaná v konzume a kapitalizme).

Preto je potrebné prehodnotiť doterajšie hodnoty a nastoliť nové (ako už kedysi dávno hovoril jeden nepochopený, no geniálny filozof menom Friedrich Nietzsche). Je pravda, že každý človek ako indivíduum (hoci je otázne, či sa v poslednej dobe dá naozaj o každom človeku hovoriť ako o indivíduu, pretože veľa ľudí vôbec nemyslí a postupne im odumiera hlas svedomia a vlastného názoru na čokoľvek) má svoje vlastné hodnoty, ktoré sú mu najbližšie. Avšak... Táto doba a ľudia v nej by mali mať na vedomí nasledovné hodnoty, ktoré sú asi najviac univerzálne a mali by byť vlastné každému človeku. Ide o: slobodu, voľnosť, zodpovednosť. Stojí za zmienku, že všetky tri sa vyskytujú už u väčšiny živočíchov. Prvé dve sú vlastné skoro všetkým, tretia je vlastná hlavne rodičom (nielen cicavcom) starajúcim sa o mláďatá a svoje potomstvo.

Pozrime sa ale na človeka a na tieto hodnoty. Uvidíme ako sa nimi ľudský tvor, ako kráľ tvorstva (ľudský rod sa rád takto tituluje), riadi, či skôr neriadi. Uvidíme, že človek je asi najmenej zo všetkých tvorov na Zemi ovplyvnený hodnotami slobody, voľnosti a zodpovednosti.

1.) Sloboda

Sloboda je pud a inštinkt vrodený skoro každému ľudskému tvorovi, no práve človek, vedomý si svojej nedokonalosti, si začať vytvárať umelé spoločenstvá a štáty, čím sa sloboda ako hodnota stala takmer prázdnym pojmom. Prečo sa to stalo? Na to je ťažké odpovedať, ale reálne a logicky by sme mohli vyvodiť, že k tomu došlo hlavne z ľudskej lenivosti, strachu a celkovej nedokonalosti ľudského plemena.

Človek bol, a aj je, lenivý. Je lenivý na to, aby sa zdokonaľoval telesne a duševne, aby čisto a harmonicky žil v osamotení, alebo v dvojici a kruhu rodiny, nanajvýš v úzkom sebestačnom spoločenstve. Z tejto lenivosti sa rozhodol vytvoriť spoločenstvo, v ktorom cítil kolektívnu moc a silu, ale toto všetko získal len na úkor straty pravej slobody. So vznikom spoločenstva a štátu sa začala okresávať sloboda človeka, najprv vo forme morálky, hodnôt, konvencií, tradícií, zvykov, nariadení, trestov, pravidiel, neskôr zákonov a noriem. Človek stratil so slobodou aj originálnosť a jedinečnosť. Začlenil sa do radu spoločenstva, preto bolo už len otázkou času, kedy vznikne stádové ľudstvo a v protiklade k nemu menšinová aristokracia, v ktorej naďalej prebývali zbytky pôvodného ľudského dedičstva slobody. Lenže aristokracia, vystavená útokom ľudu, sa nakoniec tiež znížila na jeho úroveň a aristokraciou bola už len podľa titulu.

Dnešný civilizovaný človek nie je vôbec v ničom lepší od človeka dávneho staroveku. Morálka, zákony, ani „náboženstvo lásky“ ho nezlepšili, skôr otupili a zoslabili. Veď aký je už rozdiel medzi ľudskými obetami pohanských vier a dnešnými genocídnymi vraždami v duchu humanity? Rozdiel je snáď len v tom, že naši predkovia verili v účinnosť obetovania a utiekali sa k nemu len v najnutnejších prípadoch. Dnes sa to však deje v masovom merítku a ľudia tomu vôbec nevenujú pozornosť.

Človek dvadsiateho-prvého storočia je tak otupený, že za cenu ekonomicky výhodného a pohodlného života, je schopný vzdať sa aj tých posledných zbytkov slobody, čo mu ešte zostali (právo protestu, odporu, kritiky). Za pár drobných predá človek svoju poslednú hrdosť. Kde sú tie časy, keď sa v aréne hrdinsky bojovalo o prežitie a vlastnú slobodu? Kde sú tie okamihy, kedy sa človek chopil zbrane a surovo bil hlava-nehlava, keď bola ohrozená jeho sloboda? Kde sú tie pudy neskrotenej šelmy, ktoré boli ešte prítomné u našich dávnych pohanských predkov? Sú už asi dávno a nenávratne preč.

Človek za cenu pokoja, pohodlia a slasti zamenil pravý život za karikatúru žitia. Hlasne vykrikuje, že je človekom demokracie, človekom civilizovaným, človekom moderným a pod. No nekričí sa toto tak nahlas len preto, že si je človek vedomý svojej nízkosti? Nehanbí sa za tento stav, v ktorom sa ocitol? Nezakrýva týmto krikom len svoju vlastnú neschopnosť a hanbu? Nevznikli snáď práve preto rôzne sociálne a politické frakcie a zoskupenia od anarchistov, cez skinheads až dajme tomu po hippies? Nevznikli snáď preto, že človeku kompenzujú (hoci len falošne) jeho stratenú slobodu? Nie sú tieto zoskupenia len hrou zmučených duší? Nevznikla snáď preto aj kultúra, politika a umenie?

Asi áno. Všetko vzniklo len ako náhrada (hoci nedokonalá) za stratenú slobodu. Lenže, je potrebné si uvedomiť (a zdravý človek si to skôr, či neskôr uvedomí), že v týchto subjektoch človek nenájde slobodu. Jediný zdroj a darca slobody je len príroda - surová, divoká a nespútaná. Preto ju človek ničí, špiní a devastuje. Preto, lebo sa hanbí za svoju nízkosť a nenávidí to jediné, čo by ho ešte mohlo slobode navrátiť. Na jednej strane je frustrovaný z jej straty, no na druhej strane sa nechce vzdať vydobytého blahobytu, majetku, titulov, kariéry a iných vecí. Z toho dôvodu človek mení prírodu na svoj pokrútený obraz - špinavý, hnilý a nechutný.

Veď načo je človeku sloboda, keď aj tak nakoniec zomrie? Radšej si treba užiť život v pohodlí, predať svoju dôstojnosť za pár drobných a na zabitie všadeprítomnej nudy si človek predsa vytvoril kultúru a umenie (samozrejme na svoj pokrivený obraz).

2.) Voľnosť

Človek by mohol povedať, že voľnosť a sloboda je vlastne to isté. Ale pri bližšom zamyslení by mal človek dospieť k tomu, že slobodný je napr. aj človek vo väzení, pretože sloboda je vzťahovaná hlavne na myseľ, dušu a ducha. Napriek tomu voľnosť je už pevnejšie spojená s voľným priestranstvom (hoci aj tu by sa dalo namietnuť, že voľný je človek aj vo svojej fantázii a pod.). Preto budeme voľnosť chápať v spojení s vonkajším materiálnym svetom, s pohybom a pobytom vo voľnej prírode.

Človek aj v tomto ohľade je pozadu oproti živočíchom. Každé zdravé zviera si prirodzene a surovo bráni svoju voľnosť, pretože tá je jeho slobodou. Človek sa však uzatvára do miest, bytoviek, do sveta internetu a virtuálnej reality (áno, aj autor článku je teraz v tomto väzení). Je ale potrebné sa aspoň načas, ak nie úplne nadobro, vymaniť z chápadiel týchto zlodejov voľnosti.

Človek by mal opäť začať cítiť potrebu žiť voľne ako vták, krúžiaci na oblohe, ako vlk, stopujúci svoju korisť niekoľko kilometrov, ako ryba, plávajúca v nekonečnosti vodstiev. Lenže... Tu, v prírode, na človeka striehnu smrteľné nebezpečenstvá. A dnešný človek tak veľmi lipne na svojom nízkom živote.

Je potrebné povedať, že aj z tejto hodnoty - voľnosti, sa dnes stáva móda a dobrý spôsob finančného zisku. Veď kvôli čomu by sa dnes stavali také množstvá hotelov, penziónov, ubytovní? Kvôli čomu by sa zriaďovali kilometre lyžiarskych trás a náučných chodníkov? Kvôli čomu vznikajú cestovné kancelárie a veľvyslanectvá v každej zapadnutej časti sveta? Na to, aby človek mal náhradu za pravú voľnosť, aby sa necítil frustrovane. Aby si myslel, že je voľný, že môže ísť kdekoľvek a kedykoľvek. Ale je tomu naozaj tak? Môže sa človek len tak rozhodnúť ísť žiť na druhý koniec sveta? Rozhodne nie! Dnes sa človek už len ťažko vymaňuje zo sveta byrokratických tlačív, úradných pečiatok a (v dnešnej dobe aj) satelitného sledovania a lokalizovania. Človek už nie je skoro nikde voľný, všade narazí na bariéry štátu, toho zlodeja slobody a voľnosti. Ale ak človek chce, dokáže všetko. Lenže dnešní ľudia už dnes poriadne už nič nechcú (ani ten konzum si nepriznávajú, veď by sa za to hanbili).

No nie je nič krajšie ako žiť voľne v tichej prírode, bez ľudskej faloše a nenávisti. Žiť len v lone stromov, potokov a vrchov. Sledovať v nemom úžase mystický východ a západ slnka, hviezdy, či oblaky. Žiť voľne, bez potreby cudzej pomoci, sebestačne, harmonicky, zdravo. Človek by v tomto prostredí dokonale vytriezvel z civilizačných chorôb, zbavil by sa politického balastu a kultúrneho odpadu. Môžeme len závidieť tým nemým tvorom (sú naozaj také nemé?), ktoré žijú v tomto prostredí. Lenže závidíme im to nesebecky? Asi nie, inak by sme im neničili ich krásny domov, nezabíjali by sme ich po stovkách, nezotročovali pre naše žalúdky, neexperimentovali na nich pre nepotrebné lieky a kozmetiku. Neznačkovali by sme ich lokalizátormi (hoci sa to deje z potreby ich ochrany). Ale chránime ich naozaj? Chránime seba a svoje potomstvo? Čo zostane z voľného pohybu našim potomkom, keď všetko bude jedno veľké smetisko? Nič! Každopádne sa správame veľmi nenávistne a pokrytecky, hoci si myslíme, že sme „civilizovaní, moderní, humánni a ochranárski“. V tomto boli naši pohanskí, barbarskí a „necivilizovaní“ predkovia omnoho humánnejší, ako my dnes.

3.) Zodpovednosť

S predchádzajúcimi dvomi hodnotami veľmi úzko súvisí aj zodpovednosť. Jedine slobodný človek, konajúci na základe svojho vedomia a svedomia, koná zodpovedne. Pretože vie, že za svoje skutky je zodpovedný. Dnes je však zodpovednosť strčená úplne do rohu, vydedená z ľudskej mysle. Predkladá sa názor, že je normálne a prirodzené odmietať zodpovednosť, vyhovárať sa na iných. Ale týmto spôsobom vzniká nekonečný kruh chaosu a anarchie, každý je „nevinný“, každý posunie svoje konanie a zodpovednosť na iného. Tým vznikne priestor na neporiadok a intrigy, pretože zodpovednosť sa zmietla pod stôl, vznikol stav svojvôle. Stačí sa len pozrieť na súdnictvo, zdravotníctvo a politiku. Tieto oblasti hovoria za všetko, pretože tu je najviac viditeľné, ako sa obchádza zodpovednosť. Keď dôjde k problému, nešťastiu a tragédii tak každý odmieta a presúva zodpovednosť na iných. Z tohto kolotoča vyjde obyčajný človek úplne znechutený a rezignovane a ľahostajne sa zmieri so situáciou. Čo iné mu ostáva? Veď aj tak sa nič nevyrieši.

Lenže takýto stav nie je možný do nekonečna. Hlavne v ekológii a enviromentalistike hrozí, že vznikne (možno už aj vznikla) situácia, kedy všetko nezodpovedné konanie už bude neúnosné a dôjde ku katastrofe. Dnes skoro každý ničí prírodu, ale zodpovednosť za toto – svoje – konanie má minimum ľudí. A ministerstvo životného prostredia? To je len karikatúra, znetvorený a nepodarený ľudský výmysel. Ochranárske združenia? Je pravda, že veľká časť z nich to myslí dobre, ale čo nakoniec zmôžu proti svojvôli štátu (napr. USA, Čína, Rusko a pod.)? A mnohé z ochranárskych združení vznikli len ako módny výstrelok, zábavka, poprípade ako dobrý kšeft.

Pokým človek nezačne konať opäť zodpovedne, tak so zmenou dnešného stavu nemôžeme počítať, aspoň nie v takej miere, aby zavážila a zlepšila súčasný stav. K strate zodpovednosti vo veľkej miere prispelo aj kresťanstvo, hovoriac, že všetko má v rukách „všemocný, spravodlivý a dobrý Boh“ a život na Zemi je len nedokonalosť oproti „nebu“. V tom prípade má skutok človeka minimálnu váhu a je vlastne nepodstatný. Lenže tento názor má katastrofálne účinky – človek zľahostajnel. Treba však povedať, že ľahostajnosť je vyvinutejšia forma agresie a nenávisti. Pri nenávisti nám ešte ako tak záleží na výsledku, ale pri ľahostajnosti je už človeku všetko jedno. A v dnešných ľuďoch je priveľa nenávisti a agresie, často len podvedomej, ale tá je najhoršia. Stačí sa len pozrieť na „obyčajného radového konzumného človeka“ ako sa správa cestou do prírody a v nej. Takýto človek je samá pýcha, arogancia a nadradenosť, ktorú si kompenzuje na ničení prírody, jej špinení svojím odpadom, ba priam sa v tomto svojom správaní vyžíva.

Človek a ľudstvo sa ocitli na okraji priepasti, ktorú si sami vyhĺbili. Nič na tom nezmení ani fakt, že zopár jedincov je ešte súdnych a múdrych. Aj tí budú nakoniec strhnutí masou stáda do temnej nukleárnej a bio-chemickej priepasti plnej hnusu, hniloby a rozkladu. Dnešný stav je o to horší, že dochádza k veľkému globalizovaniu. A ani prírodné kmene v Afrike, na Sibíri, v pralesoch južnej Ameriky a inde (civilizovaný človek ich rád nazýva „primitívnymi“) už nemajú istú bezpečnosť a čistotu svojej krajiny. „Humánny človek“ už aj tu položil kameň svojej dekadentnej spoločnosti - ťažbou znehodnotí posledné zbytky panenskej prírody, ekonomicky zotročí slobodných ľudí, nanúti im cudzie názory a návyky, pozve ich do svojho sveta atď. Z toho všetkého vznikne, okrem iného, len rasizmus, nenávisť a neistota.

Do vedomia súdneho človeka sa tlačia otázky: čo by sa stalo, kebyže „dnešný civilizovaný človek“ úplne vymizne? Dokázala by sa príroda opäť vzchopiť a obnoviť? A ak by prežil ľudský rod, nestalo by sa nakoniec opäť to isté – nevytvoril by si zase svoju civilizáciu – agresívnu, špinavú a pokryteckú? Nie je človek a ľudské plemeno len parazitom a prekliatím ostatných živočíšnych druhov? Nie je nakoniec človek len úplným dnom všetkého tvorstva?