Vidieť svetlo v temnote

Televízia, noviny, médiá, skoro všade je počuť a vidieť stúpencov anti-kultu Slnka (svetla). Preferuje sa tu Slnko ako tvorca a pôvodca rakoviny. Stačí však vyjsť von, a na druhej strane môžeme vidieť ľudí, ako sa opájajú pri siahodlhom opaľovaní a ukájajú sa pri nosení slnečných okuliarov. V duchovnej rovine je zase ľuďom predkladaný názor o protikladnom rozlečení na „svetlé kresťanstvo“, ktoré je typické svojím hlúpym stádovitým rázom. Oproti tomu stojí zase všemožný rad „vyznávačov temnoty“, od satanistov, okultistov, poslucháčov metalu a pod. Osobne povedané, všetko je to blbosť a vyjadrenie nesprávneho videnia sveta okolo seba, pretože svetlo sa dá vidieť všade, v nekonečných podobách a formách, v matérii, či v duchovnej rovine.

Nielen naši slovanskí predkovia boli označovaní ako vyznávači kultu Slnka a svetla. Od tých čias sa však tento názor priveľmi zmenil, stal sa schematickým a jednoduchým. Veď, keď chceme vidieť svetlo, vôbec nezáleží na tom, či je naokolo tma a čiernota, alebo nie (hoci v tme svetlo najviac vynikne). Bez tmy by nebolo svetla, bez svetla by nebolo tmy, už v dobe Herakleita bola táto múdrosť známa. Tento súlad protikladov nesmie byť narušený, ani jedna strana nesmie byť preferovaná, ani jedna strana nesmie „zvíťaziť“. Dnes je však až príliš častý radikalizmus a extrémizmus vo vyznávaní hocijakého názoru, tým sa však stáva, že myslený názor vyzerá na povrchu inak, ako vo vnútri.

Vidieť svetlo.. Človek napríklad oslepne pri prílišnom pozeraní do ostrého svetla. To je daň za ničenie potrebnej atmosféry, nielen ozónovej vrstvy. A žiadne okuliare, či krémy nenahradia plynný obal Zeme, ktorý filtruje a prepúšťa len životodarné žiarenie (aspoň kedysi tomu tak bolo). Avšak slepec má často lepší duchovný a vnútorný zrak ako vidiaci. A žiadne náboženstvo, žiadna filozofia, ani jeden z tých mnohých -izmov, čo ich je na svete, nemá nárok na pravdu a často ani nemajú pravdu vôbec. Len každý sám za seba musí zistiť ako mu vyhovuje vidieť svetlo a krásu, pretože len večný kolobeh života a smrti je pravdou.

Vidieť svetlo.. V hlbokej, čiernej a tichej noci najviac vyniknú žiariace hviezdy a strieborný Mesiac. Ak je aj noc dobrým časovým úsekom na spánok a odych, tak nie je to jediná vec, čo robí noc užitočnou. Človek by sa mal naučiť spať nielen cez noc, ale aj cez deň, no zároveň by sa mal naučiť bdieť v noci, aj cez deň. Pretože čo vyzerá v slnečnom jase tak, vyznie v nočnom svetle zase inak. Striebrom bodkovaná obloha so svojím jemným hviezdnym jasom, nežne plynúcim na zem, je symbolom a vyjadrením svetla, avšak jemného a pre väčšinu ľudí skrytého. Hoci je cez žiarivý deň všetko v jasnom svetle a len málo vecí ostáva skrytých zraku, tak je však nebezpečné hľadieť priamo do slnečného kotúča. Noc aj deň jedno sú, a to vyjadrením svetla.

Vidieť svetlo.. Morská hladina odráža veľa svetla, avšak časť z neho prenikne aj do morských hlbín, pričom zospodu vyzerá čeriaca sa vodná hladina ako čarovné a živé zrkadlo. Taktiež nemalá časť morských živočíchov vyrába a využíva svetlo na vábenie koristi alebo opačného pohlavia. Za zmienku iste stoja aj neopísateľné hlbokomorské sopečné erupcie, kedy je morské dno roztvorené a do temného vodného priestoru zažiari vyvierajúca žeravá láva, tuhnúca skoro v okamihu, keď sa spojí s vodným živlom.

Vidieť svetlo.. Hlboko pod zemským povrchom, pod vlhkými masami humusovitej pôdy, pretkanej červami a hnilobnými organizmami, pod koreňmi stromov pretkaných sieťou hubovitých vláken, pod touto čiernou a neosvetlenou klenbou hornín, skál a rúd sa nachádzajú rozľahlé jaskynné priestory, vzniknuté pôsobením podzemnej vody, trhlinami v zemských vrstvách, alebo posunom hornín. Tieto priestory sú človekom neprávom označované ako priestory večnej tmy a temnoty. Na jednej strane tu dochádza k unikaniu rozličných plynov zo zemského jadra, ktoré spôsobujú fosforeskovanie. Na druhej strane, aj niektoré organizmy sú schopné produkovať svetlo vo forme luminescencie, či už všemožné hubovité organizmy, alebo vyššie živočíchy, ktoré sú často typické albinizmom. Rozhodne by bolo čarokrásne vidieť v panstve „večnej tmy“ tieto predstavenia svetla. Svetla, ktoré plynie z jaskynnej klenby, pokrytej fosforeskujúcimi organizmami, odrážajúceho sa na kľudnej hladine podzemného jazera.

Vidieť svetlo.. Pre naozaj premýšľajúceho človeka je nepredstaviteľné myslieť si svetlo bez tmy. Jedno potrebuje druhé. Preto sú dych berúce práve západy Slnka nad temným horizontom, alebo východy Slnka, planúceho cez rannú hmlu, ktorá sa kúdolí cez a ponad vrcholce ihličnanov, vtedy je všetko kľudné, pokojné a dokonalé. Mrazivý príkrov by iste pôsobil nezáživne ak by nežiaril krvavo-červeným svetlom, odrážajúc západ zimného Slnka. Alebo keby netvoril ilúziu živého striebra, keď mesačný jas padajúci na sneh spôsobí dojem, že spiace stromy vyrastajú zo striebornej zeme. Len svetlo dokáže vytvoriť niečo také neopísateľné.

Vidieť svetlo.. S istou dávkou cynizmu a výsmechu sa dá aj kresťanstvo pretransformovať na náboženstvo svetla. Ale len v jednom jedinom prípade, a to vtedy, keď začnú horieť kresťanské kostoly - symboly prevrátenosti a primitívnosti. Len plamenná žiara studeného kresťanského „svätostánku“ ho dokáže premeniť v klbko svetla a príjemného tepla. Len plamenné jazyky, oblizujúce steny kaplniek a kostolov, premenia tieto stavby v svetelné objekty, ktorých žiara, plynúca dookola, rozjasní duše okolitých bytostí. Vôbec nejde o primitívny pohanský a barbarský názor, pretože len keď horí pokrytectvo, pretvárka, faloš, klamstvo a ideovo-duchovné pseudo-hodnoty a názory, tak len vtedy vzniká najväčšie svetlo a žiara.

Vidieť svetlo.. Najosobnejším a najintímnejším zdrojom svetla sú však pre každého živého jedinca jeho blízke bytosti, ktoré miluje. Len v ich očiach dokáže vidieť pokoj v nekonečnom chaose, kľud v problémovom živote, prístav na rozbúrenom mori. Len tieto oči a ich pohľad sú hodné lásky, nehy a dôvery. V kruhu najbližších (často ide len o jednu jedinú osobu) má človek, ktorý naozaj žije a vníma svet, naozajstné zázemie, domov a vlasť. Len milý pohľad a nesebecký úsmev sú zdrojmi čistého neviditeľného svetla, ktoré starí Slovania často zosobňovali nielen vo svojich slnečných božstvách, či už v Svarogovi (alebo jeho synoch - Dažbogovi a Svarožicovi) a symbole svargy, či v Perunovi (nie len boh vojny a búrky, ale aj slnkoboh) a symbole zlatého kolovratu, ale aj v mesačných božstvách, z ktorých sa zachovala len zmienka o Chors/Chorsovi a symbole striebornej lunice.

Preto nech vždy žiari čisté svetlo (či už slnečné, hviezdne, či mesačné, alebo svetlo vnútorné), nech aj žiari cez čiernu temnotu. Múdrosť tkvie v tom, že aj temnota dokáže byť nevinná a bez hriechu, veď sa predsa podieľa na žiarení najčistejšieho svetla. Hlúpym je však ten, čo skĺzol k stáročiam nemenným dogmám.

Pohanská viera, alebo pohanská nedôvera?

Už dávno je preč čas, keď kresťanská cirkev mala monopol na duchovnú sféru. V dnešných dňoch je normálne vyznávať cudzokrajné a exotické náboženstvá, ale do povedomia sa dostáva aj staro-nové slovanské pohanstvo. Avšak... Je treba si uvedomiť, že myšlienkové dedičstvo a filozofická nákaza kresťanstva pretrváva stále, a veľká časť dnešných „pohanov“ je vlastne len kresťanmi, ale v inom rúchu, ktorí narozdiel od jedného boha vyznávajú viacerých, ktorí zamenili nebo a peklo za Naviu a Irij. Toto ale nie je naozajstná zmena názoru a postoja! A zmena názoru a videnia sveta je dnes naozaj potrebná! O pôvodnej viere našich predkov sú len skúpe a útržkovité správy. Rozhodne však nešlo len o istú formu polyteizmu, modlárstva a pohanstva. Okrem iného sa v pôvodnej viere miešali prvky monoteizmu, ateizmu, kultu predkov a úcty k prírode. Toto však nechceme dnes rozoberať. To, čomu chceme venovať pozornosť je fakt, že pravý pohan, a vlastne pravý človek, by mal mať v sebe istú dávku bezbožnosti, nedôvery, zdravého egoizmu a kritického myslenia.

Naši predkovia boli pravými pohanmi preto, lebo boli neskazení vierou v spasenie, vykúpenie, večný hriech, nezdravý súcit s ostatnými a slepou vierou v zvrátené božstvo. Boli pravými ľuďmi preto, lebo žili svoj život, brali ho ako prišiel a tým, že žili v drsnom a divokom prostredí museli byť odkázaní na seba a svojich najbližších. Postupne došlo k tomu, že aj z pohanstva sa začal stávať umelý výtvor, založený na sviatkoch, veštbách, konvenciách a pod. Asi bolo dobre, že došlo k prerušeniu tohto procesu, pretože nakoniec by možno došlo k úplnému prevráteniu a znehodnoteniu celého pôvodného odkazu predkov (tak ako sa to stalo kresťanstvu a všetkým veľkým náboženstvám).

O našich predkoch nemôžeme jednoducho vyhlásiť, že boli neveriacimi (z pohľadu kresťanov), ani že boli veriacimi (rozhodne nie v zmysle kresťanstva). Čo však môžeme a musíme povedať, je fakt, že viera (ako je vnímaná dnes) u nich nejestvovala, pretože pohanstvo bolo pre nich životom, prírodou a neustálym kolobehom večnosti a sveta. Aspoň v prvotnej fáze tomu tak bolo, postupne však dochádzalo k vzniku pohanskej teokracie, ktorá bola podobná ako neskoršia cirkevná hierarchia. Čo je však potrebné si uvedomiť, je to, že pohanstvo je v prvom rade o jedinečnosti, originálnosti, samostatnosti a zodpovednosti. Keď sa raz vytvorí ucelený dogmatický systém pohanstva, tak nakoniec vznikne niečo na spôsob kresťanských kacírov a pravovercov, kedy sa vytvoria pohanské dogmy - nemenné pravdy. Preto je nevyhnutné myslieť a cítiť sám za seba. Nikto iný nám nedá návod ako komunikovať s božskými a vyššími bytosťami, nikto nám nemôže povedať ako sa treba zhovárať s Perunom, Svarogom, Morenou a celou prírodou. Len v svojom ľudskom vnútri musí človek nájsť to, čo hľadá, nech už je to čokoľvek. Nik iný mu neuľahčí život, ani bohovia, ani dobrí ľudia.

O starej „viere“ Slovanov je tiež potrebné povedať, že chápali božstvá úplne inak ako ľudia dnes. Každopádne nešlo o pokorný prístup, aký majú kresťania k svojmu bohu. Na druhej strane však nešlo ani o prístup typický pre pohanských Grékov a Rimanom, u ktorých sa nakoniec z pohanstva stalo celoštátne náboženstvo (tým zdegradovalo, stalo sa umelým a neživotaschopným). Slovania mali k svojim bohom taký vzťah ako k prírode okolo nich (v konečnom dôsledku boli ich bohovia zosobnení vo všadeprítomnej prírode), nešlo o neosobný prístup kresťana k vzdialenému nebeskému bohu, ktorý všetko vidí, vie a za všetko vymeriava tresty. Slovania vedeli, že príroda dáva aj berie. Taktiež aj bohovia - berú, aj dávajú, podľa svojej vôle a človek môže len vyjadriť svoju túžbu, čo by chcel a ako by to chcel. Zásadne by sa nemal znižovať k žobraniu, pokore a neustálemu modleniu sa k bohom.

Tiež stojí za zmienku povedať, že nie vždy je božstvo - vyššia bytosť, bez toho, čo sa dnes nazýva zlé, temné a egoistické stránky. Stačí sa len pozrieť na človeka („pána a vrchol tvorstva“) a zistíme, že je plný nezdravého egoizmu a zlosti. To isté je potrebné predpokladať aj u bohov, tiež sa u nich miešajú rôzne stránky bytia, veď čiernobiele videnie sveta je len produktom semitského monoteizmu (rozhodne to nemôžeme stotožňovať so slovanskými božstvami Černobogom a Belbogom, tu ide o niečo na spôsob dňa a noci, zásadne v tom netreba vidieť dvojicu Diabol-Boh).

Ak chce človek naozaj odhodiť falošnosť zdedenú po kresťanskom panovaní nad svetom, tak je nevyhnutné sa začať riadiť nedôverou v okolie, ľudí a bohov. Len touto nedôverou a uvedomením si seba samého môže človek skutočne ctiť a naozaj veriť v pohanských bohov (tí rozhodne nie sú ani dobrí, ani zlí; sú ako okolitá príroda a vesmír; žijúci si svoj vlastný život, preto je nesprávne žiadať od nich neustálu pomoc a ochranu). Dalo by sa povedať, že takto nakoniec vznikne z pohanstva ateizmus, ale nie je tomu tak. Týmto postupom človek pochopí veľa z najzákladnejších princípov sveta a hlavne nebude odkázaný na nikoho iného, len na seba. Preto by hlavnou ideou celého pohanstva mohla a mala byť nasledovná a zamysleniahodná múdrosť: „Nemôžeš veriť ani bohom, mužom, ženám, ani zvieratám!“. Avšak okrem toho je dôležité neklásť nádej ani do rôznych filozofií a –izmov (pokiaľ nie sú založené na vysoko individuálnom a originálnom princípe). Mudrc, ktorý toto vyslovil, však následne dodal, že jestvuje niečo, čomu sa dá dokonale veriť a dôverovať. Okrem už spomínanej zodpovednosti a uvedomení si samého seba a svojej slobody je možné veriť len dobre zakalenému oceľovému meču (alebo inej zbrani). Hoci to môže vyznieť nanajvýš smiešne a nemoderne, je to múdrosť hodná nasledovania aj v dnešnej dobe (aj Nietzsche hovorí, že len človek so zbraňou v ruke dokáže ticho sedieť a čakať na svoj osud, ostatní sa len vadia, prekrikujú a všemožne a hlúpo zamestnávajú).

Táto múdrosť bola typická aj pre našich predkov. V spojení s prirodzeným pohanstvom z nich spravila silných a odolných ľudí (napr. časy pohanskej Samovej ríše), lenže nakoniec prijali kresťanstvo, a tým aj porobu (napr. zánik Pribinovho Nitrianska a následne Veľkej Moravy). Preto aj dnešné pohanstvo môže byť životaschopné jedine v spojení s nedôverčivosťou, vierou v seba a dôsledným militarizmom. Lenže... V dnešnom svete behá strašne veľa bláznov, narušených ľudí a ľudí so skrytou vadou a úchylkou, ktorým zbrane do rúk rozhodne nepatria. Teda čo sa dá dnes robiť? Okrem iného je človek ešte uvrhnutý do zglobalizovaného sveta mocných, kde nukleárne, chemické a biologické zbrane hrozia kedykoľvek zlikvidovať stredisko prirodzeného odporu, vyhlásiac ho za symbol terorizmu, rasizmu a pod. Dá sa dnes vo svete polície, armády a tajných služieb prežiť plnohodnotný život? Odpoveďou je, že keď človek chce, tak dokáže všetko (lenže dnes sa človeku skôr nechce, ako chce).

Preto nie je pohanstvom smiešne vzývanie božstiev, počúvanie pagan metalu a chodenie na koncerty, ani (dnes už moderné) slávenie pohanských sviatkov a tradícií. Áno, je to časť pohanstva, ale skôr jeho vonkajšia stránka. Tá vnútorná, a najhlbšia, je v ponímaní seba, okolia a sveta, v tom ako človek žije a správa sa k sebe a ostatnému svetu. Ak teda hovoríme o „pohanskej viere“, tak by mala byť spojená s hlbokou nedôverou a pochybovaním. Rozhodne by sa z pohanstva nemalo stať niečo na spôsob „nového kresťanstva“, pretože pohanstvo a bohovia symbolizujú prírodu, svet a vesmír. Vyznelo by nanajvýš smiešne a hlúpo, ak by človek slepo veril v prírodu, veril v jedine jej „dobré“ stránky a nebol si vedomý nebezpečia z nej plynúce (len hlupák by niečo takéto spravil). Prírodu a bohov možno len milovať, ale nie slepo im dôverovať a veriť im, lebo vtedy človek zavrhne svoju jedinečnosť a slobodu a prisúdi prírode a bohom umelé morálne prvky, ktoré im nepatria. Príroda a bohovia sú totiž mimo dobro a zlo, a človeku zostáva len sa nejako prepletať cez úskalia života. V tejto ceste mu je ale dokonalou duchovnou zbraňou nedôvera. Preto nie pohanská viera, ale pohanská nedôvera!

Dualizmus..Naozaj len dve strany mince?

Hoci je dualistické chápanie sveta veľmi typické pre obmedzené kresťanstvo a jemu podobné monoteistické systémy, tak tento (ich) dualizmus je primitívny, znetvorený a zdémonizovaný. Pravý dualizmus je úplne o niečom inom, ako o boji svetla a tmy, dňa a noci, Boha a Satana. Pravý dualizmus je súhra a symbióza oboch (akýchkoľvek) častí, ktoré nakoniec tvoria celok, svet, prírodu a vesmír.

Impulz vychádzajúci k rozobraniu pojmu dualizmu bol čisto subjektívny a iracionálny, vychádzajúci z fascinácie kolobehu sveta. Zmysel môže byť snáď len v tom, že dualizmus je dnes strkaný do kúta, pričom do popredia sa dostal (a dostáva) monoteizmus a polyteizmus. Lenže netreba zabúdať na postupnosť, kedy z monoteizmu vzniká dualizmus, a z neho polyteizmus. Rovnako aj v pohanstve boli zakomponované a prítomné tieto všetky tri formy (samozrejme aj iné, napr. ateizmus, kult prírody, zvierat, predkov a iné).

V dualizme je najviac vidno náhľad na svet, kedy jedna zo strán mince môže byť buď velebená, alebo zatracovaná. Záleží len na uhle pohľadu a charaktere človeka a spoločnosti. Avšak, čo je potrebné si uvedomiť, je to, že obe strany mince sú dôležité, jedna bez druhej by nebola. A to, či je niektorá z nich zatracovaná, alebo velebená je úplne bezvýznamné (v konečnom dôsledku), hoci pre niektoré náboženské systémy ide o jadro viery, keď sa niečo velebí a druhé zatracuje.

Ďalším nepochopením duálneho nazerania na svet je fakt, že sa oba póly vidia priveľmi vyhranene a nepriateľsky. Uznajme však, že takéto chápanie je len dôsledkom ľudskej lenivosti a zjednodušenosti vnímania okolia. V normálnom a prirodzenom plynutí sveta sa však dualizmus plynule prelieva z jednej strany na druhú, z jednej formy do druhej.

Tak, ako deň pomaly začína vlhkým ránom, keď sa Slnko pomaly štverá na oblohu a postupne prebúdza všetko živé. Keď sa začne horúce poludnie, postupne plynúce k chladnému podvečeru. Tak, ako súmračný večer začne postupne odhaľovať nespočet hviezd a svetlo Slnka čoraz viac slabne a červenie na horizonte. Keď Mesiac zažiari nad lesom a v súčinnosti s hviezdami začne noc, za ktorej panovania dôjde k putovaniu týchto nočných bytostí k ďalšiemu novému dňu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus dňa a noci je len nedokonalým pochopením celého tohto kolobehu, ktorý v sebe ukrýva nespočet jedinečných okamihov.

Tak, ako vrcholce stromov zdravia modré nebo, kúpu sa v zlatom svetle Slnka, alebo zaspávajú v striebrote mesačného a hviezdneho svitu. Keď drieky stromov so svojimi vetvami a listnatými konármi žijú v lesnej ríši, zahalenej do šerosvitu korún stromov, a sú svedkami neustáleho života lesných bytostí a živočíchov. Tak, ako korene, sprehýbané a pokryté mokrým machom, dávajúce priestor k životu lišajníkom a hubám, korene, ktoré putujú do čiernej humusovitej zeme, hľadajúc hĺbku a pevnosť svojho života. Keď sypkú černozem vystrieda kamenné podložie, cez ktoré si razí cestu voda. Tak, ako mokvajúce a kvapkajúce kamene v temnote jaskýň ukrývajú svoje tajomstvá a slepé albínske organizmy, navyknuté na tmu, žijú svoj tichý život pod povrchom zeme. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus neba a zeme je len nedokonalým pochopením celého tohto usporiadania, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných foriem života.

Tak, ako vodná hladina, sťa zrkadlo rozčerené nekonečnými vlnami, ktorá je vystavená vetru a pôsobeniu Mesiaca. Keď zostupom do morských hlbín, míňajúc rozprávkové koraly a útesy plné organizmov, sa stráca slnečný svit a vládu získava tma a čiernota. Tak, ako morské hlbiny, plné tajomstiev, údesnosti, čara a hrôzy, sú domovom nielen neznámych tvorov, ale aj všeľudskej fantázie. Keď sa dotkneme morského dna, zavaleného metrami bahna a uhynutých živočíchov, inde pokrytého kamennými a sopečnými horninami. Tak, ako inde, aj tu na dne temných hlbín môže zrazu vytrysknúť oslepujúce a páliace svetlo, z hlbín matky Zeme, kde tekutá láva prerazila tenkú kôru a osvetlila tento neosvetlený svet. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus súše a mora je len nedokonalým pochopením celého tohto súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných predstavení.

Tak, ako naše dobro môže byť pre iného zlom, a naopak. Keď sa národy vyvražďujú kvôli rozdielnym morálnym ustanoveniam. Tak, ako je niekde čierna farba smútkom, inde prejavom vznešenosti. Keď niekto chce namiesto pestrej mozaiky národov, filozofií, náboženstiev a ľudských osudov vytvoriť umelý, jednotný, frustrujúci systém. Tak, ako je vyhlásená určitá pravda národa, rasy alebo spoločenskej triedy za pravdu všeobecne platnú pre celý vesmír. Keď v rámci nej dôjde k vraždeniu a zverstvám, páchaným v „duchu čistoty, humanity alebo pokroku“. Tak, ako je dnes život človeka bezcenný a nahradený prospechom ekonomickým, politickým alebo ideologickým. Taký je dualizmus dobra a zla, často úplne prevrátený, kedy je zlo vyhlásené za dobro a dobro označené za to najhoršie zlo.

Tak, ako je Perun - božstvo vojny a búrky nad našimi hlavami. Keď krásna Lada ho púta svojím čarom a láskou. Tak, ako Svarog kuje slnečný kotúč pre svojho syna. Keď Chors panuje nad tichými nočnými planinami. Tak, ako Veles ženie svoje stáda na výdatnú pastvu v Náve. Keď Živa svojimi vlhkými životodarnými slzami kropí polia a lúky. Tak, ako Morena uľahčuje od života a snehovou nádielkou pokryje krajinu. Keď Dažbog svojím žeravým srdcom rozohreje ohnisko, každú pec a krb. Tak, ako Mokoš pletie šťastie s nešťastím. Keď Jarilo a Vesna zobúdzajú prírodu opäť k životu. Tak plynie svet a príroda, a dualizmus božstiev svetla a tmy, dobra a zla je len nedokonalým pochopením celého božského súžitia, ktoré v sebe ukrýva nespočet jedinečných zážitkov.

Belbog a Černobog, deň a noc. Toto je naozaj vyhranený staroslovanský dualizmus, avšak nie v dnešnej primitívnej forme, zdedenej po kresťanstve. Belbog nie je všemohúci boh, je to božstvo dňa a Slnka, berúci aj dávajúci, dobrý aj zlý. Černobog zase nie je Satan, nie je zosobnením všetkého zla vo svete (pretože zlo môže spôsobiť aj čisté slnečné žiarenie), je to božstvo zákutí, temna, noci a skrytosti. Tak, ako sa dnes kresťania modlia k „všemohúcemu bohu“ a križujú pred Diablom, tak sa Slovania k Belbogovi a Černobogovi nesprávali. Vedeli, že ctiť si treba aj božstvo dňa, aj božstvo noci. Preto je dnešné dualistické chápanie sveta smiešne. Tak, ako je aj smiešne celé „vznešené a čisté kresťanstvo“, tak aj s celým svojím smiešnym satanským kultom, ktorý vyznávajú len neznalci veci (hoci sa halia do „rúcha vznešenosti“ pozemského ukájania svojich chúťok).