O tejto kapele, ako aj o ich rovnomennom albume, musíme povedať, že z minima dokázali vyťažiť maximum. Škoda, že sa Alatyr, ako kapela, rozpadol a vydali len tento jeden album (ale ten stojí vážne za vypočutie).
Alatyr, slovenský projekt Igrica a Striiboga, je žánrovo zaradený medzi pohanský black metal s ambientnými prvkami. Hoci, podľa mňa, by skôr malo ísť o ambient s prvkami blacku a pohanstva, pretože väčšina piesní je mysticky rozjímavých a kľudne plynúcich do uší a mysle.
Album Alatyr sa skladá zo siedmych piesní, ktoré dĺžkovo tvoria viac ako trištvrte hodiny nádherne kontemplatívnej hudby, podobajúcej sa putovaniu nehmotnej duše v ľadovo čistej vode a jej nekonečných hĺbkach, spútaných tmou, tichom a chladom, kde problémy ľudstva neexistujú.
Prvá pieseň, Alatyr, je úvodom v inštrumentálno-ambientnom prevedení, kde sa poslucháčovi úplne nenásilne rodí pred duševným zrakom obraz sokola plachtiaceho nad hustými hmlistými ihličnatými lesmi, obmývanými šumiacimi vlnami vôd mora, a či rieky. Človek by razom prisahal, že tento špinavý moderný svet môže v sebe ukrývať bujný a čistý kameň žitia Alatyr, nachádzajúci sa práve v danom ľudskom vnútri a v jeho blízkosti.
Druhá pieseň, Búrka, už v sebe nesie aj prvky blacku a mystickú kľudnosť vystriedala živosť a dynamickosť. Nejde už o čistú inštrumentálnu skladbu, badať tu náznaky nejasného spevu, podobajúceho sa hromovému hučaniu plynúceho z nebies, pretože slová textu nie sú jasne postrehnuteľné a zreteľné.
Nasledujúce piesne, Popol a Priepasť, v sebe nenesú onen extatický a originálny náboj, ktoré v sebe mali predchádzajúce dve, Alatyr a Búrka. Zároveň však musíme povedať, že tieto štyri pesničky sú oproti zvyšku albumu menej dokonalé, menej originálne a častejšie je v nich badať a počuť onen elektronický zvuk hudby.
Srdcom tohto albumu sú preto posledné tri piesne. Balada Hviezdy hneď na prvé počutie zaujme svojou melancholickosťou a hviezdnou pútavosťou. Z tónov, ako aj z náznakov slov, môžeme vytušiť smútok, bolesť a osamelosť opusteného indivídua. Poslucháča zaujme a vtrhne do atmosféry jednoduchá melódia plynúca na podvedomých hraniciach ľudskej osamelosti, opustenosti a úzkosti. Elektronickosť úplne ustúpila do úzadia a nahradila ju reálnosť hviezdnych hlbín v koexistencii s bytnosťou jednotlivca.
Ak sa osamelosť dala v predchádzajúcej piesni len kde-tu badať, tak v balade Prázdnota sa razom zhmotnila v celej svojej tiaži a ohromnosti. Táto pieseň je najviac ukľudňujúcou, no aj najviac depresívnou z celého albumu (preto neodporúčam počúvať ľuďom so sebevražednými sklonmi v maniakálnych depresívnych stavoch). V svojej dĺžke, viac ako šesť minút, dokáže táto balada vytvoriť priam rozprávkovo-snovú atmosféru, kedy sa má človek chuť ponoriť do svojho vnútra (niekedy aj chuť zabiť sa) a rozjímať na tichých a opustených miestach.
Koniec albumu tvorí cover verzia od kapely Darkthrone, Transilvanian Hunger. Hudobne síce zapadá do celkovej koncepcie albumu, no osobne si myslím, že by sa ako koniec hodilo nejaké outro so zvukmi prírody. Vtedy by album vyznel konzistentne, čisto a nerušivo slovansky.
Celkovo ide o vydarený atmospheric ambient v kontexte pagan-black metalu, hoci tvorený elektronicky a na keyborde. V súhrne celého dojmu nie je ani negatívom, že sa v albume nevyskytujú živé bicie, pretože Alatyr dokáže zaujať sluch a vytvoriť atmosféru aj bez živých hudobných nástrojov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára