Inferno – Duch slovanské síly (2001)

Existuje rozdiel medzi black metalovými skupinami, či už kvalitou, zameraním, alebo originalitou. Myslím si, hoci je to len môj názor, že česká skupina Inferno patrí k black metalu s veľkým B, hoci začiatky sú vždy, pre každú kapelu ťažké. Do pozornosti som sa preto rozhodol dať ich prvý dlho-hrajúci album Duch slovanské síly, a to z viacerých dôvodov, no hlavne preto, aby bolo vidno, že už aj začiatky sa môžu kapele podariť.

Ako nám napovedá názov, tak pôjde o black metal, patrioticky zameraný na slovanskú minulosť našich západných susedov. Album Duch slovanské síly pozostáva z deviatich piesní, pričom celková dĺžka tvorí necelých štyridsať minút.

Titulná pieseň, Příchod slovanského ohně, je pomaly sa rozbiehajúcim úvodom za zvuku bicích, prechádzajúcich do spievaného intra, ktoré vzdáva hold našim slovanským predkom, a zároveň textom zameriava svoju nenávisť na „vrahy (našich) praotců“. Mnohých môže zaraziť pomalé, ale takmer epicky temné hovorené slovo (nesúce sa celým albumom), podobajúce sa dávnym igricom (čo môže byť pre niekoho pozitívom, ale pre niekoho nie, pretože tým utrpela svižnosť piesní). Ďalej by sa dalo tomuto albumu, ako celku, vytknúť trochu nekvalitný zvuk hudobných nástrojov, ale inak ide o geniálne dielko.

Druhá pieseň v poradí, Pohanské meče, sa už nesie v stredne rýchlom tempe, za zvuku monotónnych bicích a nekvalitného zvuku gitary, no text prebije všetky mínusy, ktoré by sa tu dali nájsť (v celom albume je text piesní hlavnou ťažnou silou).

Nasleduje Hrdost, Válka, Nenávist. Tá patrí medzi najvydarenejšie piesne z tohto albumu. Hlavne spievaný (či skôr hovorený) začiatok (lyricky ide o čistú dokonalosť), ktorý realisticky temne a surovo vyjadruje pohanove pocity nad dnešným stavom, nielen, v slovanských krajinách.

Balada, Ve stínech vlků, nesie posolstvo o týchto už takmer vyhubených tvoroch. Textovo ide o jednoduchú pieseň, no nie primitívnu, skôr výstižnú a aj hudobne zapamätateľnú (hlavne rýchle a svižné časti sa dokonale vryjú do krvi nejedného poslucháča). Táto balada by sa dala zaradiť k vrcholu tohto diela (spolu s predposlednou piesňou - Duch slovanské síly).

Pieseň, Za krev, za kraj, začína introm, ktoré nás uvádza do jadra vojny, využívajúc ozveny bitky. Intro postupne prejde za zvuku gitary a bicích do metalovejšej a ešte surovejšej časti. Text o hrdom vojenskom živote, silnom potomstve a rodnom kraji, dopĺňa celý dojem. Nasledujúce piesne: Do srdce temnoty a Pro syny této země, nevynikajú nejak zvlášť z rámca albumu, textovo sú skoro na rovnakej úrovni, a po hudobnej stránke zapadajú do celkového obrazu tohto pekelného počinu.

Nasledujúca, predposledná pieseň, Duch slovanské síly, tvorí vrchol tohto albumu. Ide o svižnejšie a rýchlejšie tempo, textovo je to surová a vlastenecká výbušná zmes, kde nakoniec dôjde k vyzdvihnutiu najvyššieho slovanského božstva blesku a hromu, Peruna, ktorého sila prúdi v každom správnom Slovanovi.

Koniec tvorí Krev a síla našich předků, ktorá sa nesie v ľahkom neagresívnom štýle, takmer baladickom speve, no ukončenom škriekaným, tenkým, ale temným, takmer neľudským hlasom, čo umocní celkový dojem a donúti si nakoniec tento album pustiť ešte raz.

Výsledok je taký, že nejde o stopercentne vymakané dielo (ale od prvého dlho-hrajúceho albumu, to ani nemožno očakávať), no v black metale, zameranom na slovanskú hrdosť, nesmie toto dielko chýbať. Textovo nemožno albumu skoro nič vytknúť, zrozumiteľnosť je tiež na vysokej úrovni, negatívom je len menej kvalitný zvuk nástrojov, ako aj menej svižné tempo piesní. Ale čo sa musí tomuto albumu prisúdiť, je to, že sa dokonale zakusne a vryje až pod kožu každého správne zameraného poslucháča.

Alatyr - Alatyr (2007)

O tejto kapele, ako aj o ich rovnomennom albume, musíme povedať, že z minima dokázali vyťažiť maximum. Škoda, že sa Alatyr, ako kapela, rozpadol a vydali len tento jeden album (ale ten stojí vážne za vypočutie).

Alatyr, slovenský projekt Igrica a Striiboga, je žánrovo zaradený medzi pohanský black metal s ambientnými prvkami. Hoci, podľa mňa, by skôr malo ísť o ambient s prvkami blacku a pohanstva, pretože väčšina piesní je mysticky rozjímavých a kľudne plynúcich do uší a mysle.

Album Alatyr sa skladá zo siedmych piesní, ktoré dĺžkovo tvoria viac ako trištvrte hodiny nádherne kontemplatívnej hudby, podobajúcej sa putovaniu nehmotnej duše v ľadovo čistej vode a jej nekonečných hĺbkach, spútaných tmou, tichom a chladom, kde problémy ľudstva neexistujú.

Prvá pieseň, Alatyr, je úvodom v inštrumentálno-ambientnom prevedení, kde sa poslucháčovi úplne nenásilne rodí pred duševným zrakom obraz sokola plachtiaceho nad hustými hmlistými ihličnatými lesmi, obmývanými šumiacimi vlnami vôd mora, a či rieky. Človek by razom prisahal, že tento špinavý moderný svet môže v sebe ukrývať bujný a čistý kameň žitia Alatyr, nachádzajúci sa práve v danom ľudskom vnútri a v jeho blízkosti.

Druhá pieseň, Búrka, už v sebe nesie aj prvky blacku a mystickú kľudnosť vystriedala živosť a dynamickosť. Nejde už o čistú inštrumentálnu skladbu, badať tu náznaky nejasného spevu, podobajúceho sa hromovému hučaniu plynúceho z nebies, pretože slová textu nie sú jasne postrehnuteľné a zreteľné.

Nasledujúce piesne, Popol a Priepasť, v sebe nenesú onen extatický a originálny náboj, ktoré v sebe mali predchádzajúce dve, Alatyr a Búrka. Zároveň však musíme povedať, že tieto štyri pesničky sú oproti zvyšku albumu menej dokonalé, menej originálne a častejšie je v nich badať a počuť onen elektronický zvuk hudby.

Srdcom tohto albumu sú preto posledné tri piesne. Balada Hviezdy hneď na prvé počutie zaujme svojou melancholickosťou a hviezdnou pútavosťou. Z tónov, ako aj z náznakov slov, môžeme vytušiť smútok, bolesť a osamelosť opusteného indivídua. Poslucháča zaujme a vtrhne do atmosféry jednoduchá melódia plynúca na podvedomých hraniciach ľudskej osamelosti, opustenosti a úzkosti. Elektronickosť úplne ustúpila do úzadia a nahradila ju reálnosť hviezdnych hlbín v koexistencii s bytnosťou jednotlivca.

Ak sa osamelosť dala v predchádzajúcej piesni len kde-tu badať, tak v balade Prázdnota sa razom zhmotnila v celej svojej tiaži a ohromnosti. Táto pieseň je najviac ukľudňujúcou, no aj najviac depresívnou z celého albumu (preto neodporúčam počúvať ľuďom so sebevražednými sklonmi v maniakálnych depresívnych stavoch). V svojej dĺžke, viac ako šesť minút, dokáže táto balada vytvoriť priam rozprávkovo-snovú atmosféru, kedy sa má človek chuť ponoriť do svojho vnútra (niekedy aj chuť zabiť sa) a rozjímať na tichých a opustených miestach.

Koniec albumu tvorí cover verzia od kapely Darkthrone, Transilvanian Hunger. Hudobne síce zapadá do celkovej koncepcie albumu, no osobne si myslím, že by sa ako koniec hodilo nejaké outro so zvukmi prírody. Vtedy by album vyznel konzistentne, čisto a nerušivo slovansky.

Celkovo ide o vydarený atmospheric ambient v kontexte pagan-black metalu, hoci tvorený elektronicky a na keyborde. V súhrne celého dojmu nie je ani negatívom, že sa v albume nevyskytujú živé bicie, pretože Alatyr dokáže zaujať sluch a vytvoriť atmosféru aj bez živých hudobných nástrojov.